Poplatky v bezplatnom zdravotníctve: Skutočnosť alebo ilúzia?
Slovenské zdravotníctvo, aj keď sa oficiálne hlási k modelu „bezplatnej zdravotnej starostlivosti“ garantovanej ústavou, skutočne skrýva pred občanmi trpkú realitu. Každodenne sa pacientskej verejnosti predkladajú dôkazy, že ide o ilúziu. Podľa nedávneho prieskumu, na ktorý upozornila poradkyňa štátneho tajomníka na ministerstve zdravotníctva, Henrieta Tulejová, zdravotnícke zariadenia v tomto roku vyberú od pacientov na poplatkoch takmer pol miliardy eur.
Prieskum ukazuje, že priemerný Slovák platí ročne okolo 95 eur, a to nezahlcuje zubárov ani náklady na lieky a zdravotnícke pomôcky. Poplatky, ktoré maloby byť len doplnkom, kryjú už dnes takmer štvrtinu príjmov ambulancií a ich suma ročne vzrastá približne o 100 miliónov eur. Kde je v tom všetkom spravodlivosť?
Poplatky sú iba špičkou ľadovca
Naviac, musí sa platiť aj výrazne vyššie zdravotné odvody, ale skutočná kvalita služieb je len prázdnym sľubom. Pacienti sa ťažko dostávajú k špecialistom, čakajú sa zbytočne dlhé lehoty v nemocniciach, čo len zhoršuje ich zdravotný stav. Aj napriek zvyšovaniu financií pre nemocnice, počet vykonaných výkonov klesá. Niektorí lekári, znechutení zo systému, odchádzajú do súkromných kliník, čo len posilňuje existujúce nedostatky.
Alarmujúce údaje z prieskumu dokazujú, že až 30 % pacientov sa rozhoduje odložiť návštevu lekára kvôli obavám z poplatkov. To nie je len o neochote platiť, ale o vážnych sociálnych a zdravotníckych problémoch, ktoré by mali vystrašiť každého politika. Ministerstvo, ktoré má byť garantom efektívneho a bezplatného zdravotného systému, zlyháva v základných funkciách.
Politická zodpovednosť a zlyhania v oblasti zdravotnej starostlivosti
V súčasnosti vedú tieto alarmujúce zistenia ku kritike politikov naprieč politickým spektrom, pričom by mali nesmelo uznať problém, ku ktorému sa prieskumy tiež vyjadrujú. Otázky, ktoré by sa naozaj mali opýtať politici, sú, prečo sa takýto systém nedokáže sám reformovať a adaptovať na aktuálne potreby obyvateľstva. Musí existovať reálna zodpovednosť a nie len prázdne sľuby na zlepšenie situácie.
Ak sa občania nikdy nenaučia prehlbovať svoje znalosti o chybách systému a tí, ktorí by mali pochybenia odstraňovať, sa budú naďalej vyhýbať zodpovednosti, autentická demokracia bude len zopár ilúzií oplývajúcich frazémami. Režim, v ktorom sa priemerný občan bojí vyhľadávať pomoc, nie je udržateľný.
Ak by médiá a zodpovední predstavitelia venovali viac času osvetleniu týchto krízových aspektov, mohli by sme sa možno posunúť k zmene, ktorá je naliehavo potrebná. Musíme sa pýtať, ako to vlastne vyzerá so zdravotným systémom, na ktorý všetci spolufinancujeme, a aké kroky sa skutočne plánujú na nápravu tejto katastrofy.
