Vláda sa nepoučila z úspešných konsolidácií
Minister financií Ladislav Kamenický nedávno predstavil tretí konsolidačný balík, pričom vyhlásil, že sa vraj dotkne „takmer nikoho“. Tento výrok nie je ani zďaleka pravdivý. Takéto zľahčovanie situácie môže naopak skomplikovať účinnosť plánovaných opatrení. Mnoho krajín, ktoré prešli konsolidáciou v minulosti, ukazuje, že nevyhnutné škrty výdavkov sú nezadržateľné.
Podľa analytika Marcel Lazniu zo Slovenskej bankovej asociácie je kľúčovým faktorom pri konsolidácii otvorený a čestný dialóg. Ako príklad uvádza švédsku vládu z 90. rokov, kde minister financií a budúci premiér Göran Persson priznal, že konsolidačné opatrenia budú pre občanov bolestivé, namiesto toho, aby ich klamal, že ide len o nepodstatné zmeny. Práve transparentnosť tejto komunikácie je kľúčová.
Ďalším zásadným bodom, na ktorý Laznia upozorňuje, je nutnosť zamerania sa na škrtanie výdavkov, čo slovenská vláda zatiaľ robiť odmieta a radšej zvyšuje dane. Tým sa často dostáva do situácie, keď musí konfrontovať nepredvídateľný dopad na ekonomiku. Ak vláda očakáva miliardový príjem z daní, nie je si istá, že sa jej to podarí, pretože ekonomika reaguje na zmeny rôznymi spôsobmi.
Slovensko sa nachádza v zložitých podmienkach, pokiaľ ide o zadlženie. V porovnaní s Japonskom, ktoré zvláda dlh na úrovni 230 % HDP, je Slovensko na úplne inej úrovni. Historické experty naznačujú, že menšie a otvorené ekonomiky nemôžu mať toľko zadlženia ako silnejšie krajiny s rôznorodejšou ekonomikou. Akceptácia dlhu je pre Slovensko nižšia než pre Francúzsko či Japonsko, a dlh nad 60 % HDP predstavuje pre krajinu signál pre potenciálne problémy.
Aj keď Maastrichtské kritérium stanovuje 60 % HDP ako hranicu pre udržateľné zadlženie, realita je, že aj krajiny s nižším dlhom môžu skrachovať. Napríklad Grécko, ktoré sa dostalo do problémov až pri oveľa vyššom zadlžení. Dôvera investorov je v tejto veci kľúčová; ak táto dôvera klesne, konsolidácia sa stáva omnoho náročnejšou.
Situácia na Slovensku si vyžaduje okamžité kroky, aby sa zabránilo nielen prekročeniu tejto výhodnej hranice, ale aj zabezpečeniu stability ekonomiky, čo by nakoniec mohlo viesť k zdravšiemu hospodáreniu s verejnými financiami.
