Ako (ne)uvažovať o dejinách
Od čias vzniku samostatnosti Slovenska, ale aj pre obdobie pred ním, sa z bežných esejistík vynára dojem, akoby Slovensko bolo „zakliate“ vo svojej histórii. Po stále opakovaných otázkach ako „kam patríme geograficky a kultúrne“, „prečo sa dedičstvo autoritárstva prenáša cez generácie“ a „kde sú pozitívne elity?“ sa často ozýva frustrácia, keď vidíme, ako si krajina nevie nájsť svoje miesto. Tento pocit zúfalstva narasta najmä počas politických kríz a vnútorných sporov, čo sme mohli pozorovať aj na začiatku nového milénia, čo vyjadril historik Milan Zemko vo svojich esejách.
Tí, ktorí formovali náš pohľad na históriu, ako Milan Zemko, Ľubomír Lipták, Ivan Kamenec a mnohí ďalší, postupne nastavili zrkadlo našej minulosti. No kritická reflexia týchto dejín nie je výlučná pre Slovensko. Hľadanie historických paralel a súvislostí, spracovanie analýz a explikácií sa stalo bežným javom, ktorý prelína mnohé kultúry.
História má tendenciu poskytnúť národným štátom a jednotlivcom naratívy, ktoré nemusia vždy korešpondovať s realitou. Tieto naratívy, často spojené s potrebou legitimizácie, sa ukazujú v rôznych formách a zohľadňujú aj antropologické aspekty. V prípade Slovenska ide o potrebu osvetliť našu minulosť a budúcnosť prostredníctvom vyrozprávaného príbehu, ktorý reflektuje identitu, kultúru a hodnoty.
Typológia histórie, ktorú vytvorili staroveké civilizácie až po moderné národné štáty, sa môže líšiť. No naša cesta, ako slovenského národa, ukazuje, že vnútorná dynamika, kolektivistické tradície a zmienky o „nám a im“ definujú našu historiografiu. Schopnosť posunúť sa z minulosti do budúcnosti je totiž kľúčová pre prosperitu a rozvoj.
Od roku 1998 do 2006 boli vlády Mikuláša Dzurindu dosť silné, aby postavili krajinu na nohy a vytiahli ju z posttransformačného marazmu. Avšak táto doba bola, zdá sa, výnimkou a odvtedy sme znova uviazli v kolobehu politických kríz a neustálych rečí o „národnej identite“, ako keby ignorovanie praktických problémov, ako sú chudoba a zdravotná starostlivosť, napríklad na úkor nostalgických naratívov, nenačilo tento kraj opäť do kolapsu.
Dnešné výzvy, akými sú chudoba či nedostatok prístupu k kvalitnej zdravotnej starostlivosti, volajú po urgentnej reakcii. Zatiaľ čo inde sa presadia moderné vízie a praktiky, my sa stále venčíme v hmlistých naratívoch o našej identite, neustále merajúc a porovnávajúc sa s národmi ako sú Polsko a Rumunsko, ktoré nás počas intrigantného politického vyjednávania rýchlo predstihli.
Kde teda leží budúcnosť Slovenska? Možno by sme mali odvahu brať históriu ako učiteľku, nie ako prístup k obviňovaniu a rozdeľovaniu. Otázky identity sú iba časťou dôležitej rovnice – tá časť, ktorá by mala viesť k akčným plánom a nie k hlbokému vnímaniu bolesti a obviňovaniu našeho dedičstva. Otvárajúca sa história by mala znamenať aj otvorenú budúcnosť a my by sme mali hľadieť dopredu s pevne nastaveným pohľadom na ciele a vízie, ktoré nás posunú tam, kde sme sa vždy mali nachádzať – v srdci Európy.
