Štát konfiškuje majetky na základe predpisov spred 80 rokov
Vo vzduchu visí napätie, a to nielen kvôli farebným jesenným listom, ale predovšetkým pre aktuálne ekonomické dianie v slovenskej vláde a parlamente. Zatiaľ čo vláda sa v úvode jesene sústredila na zvyšovanie daní, postupne sa začínajú objavovať temné pokusy o štátne biznisy, ktoré prehlbujú obavy medzi občanmi. Ako keby november sám o sebe nestačil byť dosť desivý, vyšlo najavo, že vládne farby sa vyfarbujú do pochmúrnych odtieňov.
Za inovačnými grantmi Petra Kmeca, IT zákazkami Samuela Migaľa a PPP projektom Jozefa Ráža sa objavil ďalší plán od Roberta Kaliňáka, ktorý predstavuje netransparentné zbrojenie financované z pôžičiek Európskej únie. Je zrejmé, že vláda sa obáva nepríjemnej kritiky a preto sa snaží ukončiť činnosť Úradu na ochranu oznamovateľov, ktorý by mohol ohroziť tieto špinavé machiavelistické praktiky.
Našťastie, nie je všetko stratené. Po našich a kritických poznatkoch opozície a odborníkov na korupciu sa proti tomuto úradnému zlu ozvala aj Európska komisia a prezident Peter Pellegrini. Týmto sa spočiatku odložilo hlasovanie o osude úradu na budúci týždeň, čo ponúka aspoň nádej na záchranu.
Oživenie Benešových dekrétov
Ked sa opozičné PS (Progresívne Slovensko) pokúsilo oživiť tému Benešových dekrétov, miestami vzniklo nedorozumenie. A je známe, že nie všetci sa odniesli k podstate veci s primeranou vážnosťou, pričom niektorí ju dokonca zneužívajú na prekrútenie pravdy.
Realita je zároveň jednoduchá aj zložitá: návrh PS nezisťuje odškodnenie za historické konfiškované majetky, hoci zjavne máme do činenia so situáciou, ktorá je vo svetle dnešných hodnôt krutá. Skutočným cieľom je zastaviť aktuálne využívanie Benešových dekrétov na nových súdnych sporoch o majetky. Toto úsilie začalo pred niekoľkými rokmi a vedie k absurdným situáciám, kedy sa na naliehanie štátu vracajú konfiškácie z obdobia po druhej svetovej vojne, pričom štát sa týchto majetkov stále nedokázal ujmúť.
Rok 2018 sa stal rokom, kedy vláda opäť ožila témy konfiškácií, pričom mnohé procesy sú už na hrane rekonstrukcie, pričom pôvodní vlastníci sa čoraz častejšie ocitajú vo svojich právach konfrontovaní so štátom. Absurdnosť situácie naberá na obrátkach ak vezmeme do úvahy, že súčasné praktiky sa zamieňajú s historickými stratami, ktoré boli spôsobené pred takmer 80 rokmi.
Jedno je však isté. Tento chaos, vychádzajúci z dávnej minulosti, si zaslúži komplexnejšie osvetlenie a predovšetkým kroky, ktoré zaručia, že sa história už nebude opakovať a ľudia nebudú trpieť za historické chyby, ktoré sa už raz stali. S takouto vážnosťou a naliehavosťou je potrebné, aby naša politika začala konať produktívne a transparentne.
