Na pocit anonymity a osamelosti sa zomiera
Je neuveriteľné, ako sa v súčasnej dobe posúvajú hranice tolerantnosti voči tým najzraniteľnejším členom našej spoločnosti. V krajine, kde platí, že ľudskosť by mala viesť k súcitu a podpore, sa stále častejšie stretávame s pohľadom, ktorý ospravedlňuje odstránenie tých, ktorých potrebujeme chrániť. Prípad Domova sociálnych služieb Slatinka, kde od roku 2008 snažia o deinštitucionalizáciu a prinavrátenie dôstojnosti tým, ktorí žili roky v izolácii, je jasným, hoci bohužiaľ nie ojedinelým, príkladom.
Marian Kotleba, vtedajší župan Banskobystrického samosprávneho kraja, pred pár rokmi podal argument, ktorý vystihoval presne to, čo celý projekt deinštitucionalizácie zastavovalo – nevraživosť voči zraniteľným. „Prečo by sa nemali vrátiť do kaštieľa? Veď tam majú neskutočné možnosti na relaxáciu a terapiu,“ povedal, čím sa snažil ospravedlniť nečinnosť voči potrebným reformám.
Podobné slová však odhalili hlbokú bezradnosť v porozumení reálnym potrebám ľudí so zdravotnými znevýhodneniami. Slatinka sa snažila dostať do povedomia príbeh tých, ktorí sú okrajovými postavami v našej kultúre, a predsa sú takéto momenty, ktorých sa nikto nechce dotknúť, pristupované s nedbalosťou a ignoranciou.
Predstavte si, že dlhé roky žijete za múrmi, bez možnosťou voľne sa pohybovať, bez možnosti viesť vlastný život. Táto situácia sa mnohým zdá byť vzdialená, kým sa to priamo nedotkne našich blízkych, ktorých starostlivosti sa zhostí štát, ak rodina nie je schopná alebo ochotná prijať zodpovednosť.
Ako prebieha deinštitucionalizácia? V tejto fáze sa snažíme poskytnúť týmto ľuďom alternatívy, prostredníctvom rodinných domov, ktoré by mali slúžiť ako malebné útočisko. Vízia je jednoduchá – priviesť ich späť do života tak, aby žili lepšie, a aby boli súčasťou komunity. Ale aké sú skutočné motivácie tých, ktorí by mali takýto proces podporovať? Vidíme tu skôr snahu zbaviť sa „problémových“ skupín, ako skutočnú podporu a porozumenie.
Odpor, s ktorým sa projekt stretáva, len ukazuje na to, ako málo sme ochotní obetovať pre tých, čo sú na tom najhoršie. Je to chladné a neľútostné, svetlo na konci tunela je stále ďaleko, a to je smutnou realitou, ktorá sa neustále opakuje. Vtakejto atmosfére, kde naša spoločnosť zlyháva na individuálnej úrovni, musíme začať znova prehodnocovať našu inú definíciu ľudskosti a jej hodnôt.
Zdroj: dennikn.sk/4995087/na-pocit-anonymity-a-osamelosti-sa-zomiera/
