Zverejnenie privatizačnej zmluvy k Istrochemu a jej dôsledky
Zverejnená privatizačná zmluva a sprievodné dokumenty odhaľujú hnedé trhliny v obhajobe ministra životného prostredia Tomáša Tarabu, ktorý sa snaží ospravedlniť spôsob, akým Andrej Babiš spravuje envirozáťaž pozemkov sprivatizovaných z chemičky Istrochem. Napriek jeho tvrdeniam o investíciách do ekologických opatrení ostáva faktom, že zmluva vôbec nerieši, ako a do čoho mala byť zo strany Babišovej firmy investovaná suma 33 miliónov eur.
Taraba vyhlásil, že Babišova firma pred viac ako dvadsiatimi rokmi dostala povinnosť investovať túto sumu, avšak dokument neobsahuje východiskové podmienky, ktoré by firmu zaväzovali konkretizovať alebo splniť ekologické normy. V podstate, nejde o žiadnu garanciu, ktorá by chránila verejný záujem, a na ministerstvo tak ostáva otázka, do akej miery sa snaží zasadiť o ochranu ekológie a prevzatie zodpovednosti za envirozáťaž od Babišových obchodných záujmov.
Celá situácia vyvoláva obavy, že štát môže skutočne prevziať finančné bremeno, aby Babišove podnikanie nepriviedlo k zániku a jeho pozemky sa tak prenechali na samovzostup, čím by hodnota týchto nehnuteľností znásobila. Na pozadí sa skryje zodpovednosť nielen vlády, ale aj samotných ministrov, ktorých rozhodovanie pomáha veľmi zrejme kriviť spravodlivosť a posilňuje praktiky, ktoré korumpujú verejné financie.
Navrhovateľom zmien prevzatia zodpovednosti je Taraba, ktorý vo funkcii ministra hovorí o ochrannej zmluve, ale jeho výroky sú podľa právnych expertov len slabou obranou pred právnymi a etickými nárokmi, ktoré Nórii aj naďalej žiadajú po zadosťučinení. A rovnako sa ich hlasito volajú, aby ministerstvo skrze svoje kroky zabezpečilo, že štát a nie podnikateľské záujmy budú prvoradé.
Nie je prekvapením, že zverejnené dokumenty poukazujú na roky stratového hospodárenia po privatizácii Istrochemu v roku 2002. Firma Duslo, v súčasnosti súčasť Babišovho koncernu Agrofert, nesie zodpovednosť za zaťaženie životného prostredia, ale neexistujú nijaké praktiky na zabezpečenie poskytnutých garancií, ktoré by chránili náš svet pred ekologickými škodami.
Pri pohľade na tento chaos a zvrátenia je len prirodzené pýtať sa: je Taraba naozaj schopný a ochotný postaviť sa na správnu stranu? A prevzal vôbec na seba zodpovednosť za prevencia takýchto problémov, ako nakladanie so štátnym majetkom, ktorý by mal byť chránený a nie devastovaný?
