Je to revanš, komunistické praktiky, hovoria Vášáryová, Huba, Horváth a ďalší na výpovede v SND
V Slovenskom národnom divadle (SND) nastane zásadná zmena, pretože až päť členov činohry sa od Nového roka ocitne bez zamestnania. Títo umelci budú môcť naďalej spolupracovať ako externí, no ich pozície sú zásadne oslabené. Ministerstvo kultúry sa vo veci prepúšťania vyjadrilo, že sa nezapája do konkrétnych manažérskych rozhodnutí, ktoré sa týkajú organizácií pod jeho správou. Ministerka kultúry Martina Šimkovičová dodáva, že zamestnanecké otázky sú v kompetencii riaditeľky Zuzany Ťapákovej.
Ťapáková odôvodňuje tieto výpovede ekonomickými dôvodmi a šetrením, ktoré má zasiahnuť všetky štátne inštitúcie. Tvrdí, že celý proces prebehol v súlade so Zákonníkom práce a súvisiacimi legislatívnymi predpismi. Na druhej strane, SND považuje medializáciu zo strany hercov za účelovú a vyjadruje, že sa táto záležitosť týka interne vedenia divadla.
Reakcie na túto situáciu prichádzajú nielen od členov súboru, ale aj od bývalých riaditeľov, režisérov a osobností kultúrneho prostredia. Emília Vášáryová, známa herečka, vyjadrila presvedčenie, že kolegovia budú protestovať proti rozhodnutiu vedenia. Pozastavuje sa nad pojmom „konsolidácia” v artístkom prostredí, ktorý označuje za nevhodný: „Na jednej strane počúvame o konsolidácii, ale konsolidovať v umeleckom súbore – to je asi o niečom inom,“ uviedla Vášáryová.
Emil Horváth má jasnú pozíciu: tvrdí, že tento krok je neodôvodnený a politicky orientovaný, pričom porovnáva riadenie ministerstva kultúry s praktikami z čias pred rokom 1989. Varuje pred dlhodobými dôsledkami tohto rozhodnutia a štýlu riadenia, ktorý nielenže škodí umelcom, ale aj celému divadelnému súboru. „Divadelné predstavenie je finálnym ‘výrobkom’ divadla a bez neho nie je nikto z vedenia relevantný,“ zdôrazňuje.
V srdci kritiky leží presvedčenie, že k odchodu prestížnych umelcov, ako sú Poláčik, Šalacha a Pauhofová, nedochádza kvôli úsporným opatreniam, ale reprezentuje snahu oslabiť a rozložiť súbor. Tieto zmeny vyvolávajú obavy, že ide o revival nekompetentných manažérskych praktík, s ktorými mali umelci skúsenosti z minulosti.
Podľa Horvátha, ak by ste mali na starosti futbalový tím s naplnenými talentami, otázkou ostáva, či by ste sa rozhodli vyhodiť kľúčových hráčov namiesto rezervných. Rozhodnutia vedenia divadla tak vyvolávajú otázky o jeho zameraní na dlhodobý umelecký a dramaturgický plán.
Odhodlanie umelcov postaviť sa proti plánovanému prepúšťaniu sa zdá byť silné a nielenže vychádza z obavy o budúcnosť divadla, ale i z vážneho znepokojenia, že konajúce vedenie sa snaží eliminovať kritické hlasy a formovať negatívny obraz o skutočnej motivácii k prepúšťaniu umelcov. Z týchto podmienok vyplýva, že situácia v SND sa nedá považovať za zaznávanie umenia, ale za pokus o obrat k praktikám, ktoré majú za následok katastrofálne dopady na kultúrne prostredie Slovenska.
Horváth uzatvára svoju kritiku varovaním: „Čas ukáže, či ide o systémové vyčistenie, ktoré poznáme z danej éry, ale jedno je isté, že ak sa diery v súbore rozšíria, následkom nebude jeden len tak na oko bezvýznamný rozpad, ale celá kultúrna scene v sieti, ktorá sa stane ťažko liečiteľnou.“
