Deväť rokov adopcie: Reflexie a otázky na obzore
Je sobota 27. septembra 2025, a Jurko si užíva svoj deviaty sviatok. S príchodom jeho kamarátov, ktorí sa zbiehajú od jedenástej doobeda, akoby sa premenil na lídra. Počasie síce nie je ideálne na vonkajšie aktivity, no deti sa tešia futbalu, basketbalu a stavaniu leg. Akoby naozaj bolo deväť rokov okresom, kde sa anakonda zmenšuje na pamäť oslavov, zábavy a priateľstva, ktoré sa kontinuálne obnovujú.
O pár týždňov neskôr, 3. novembra, Jurko oslávi svoje „srdiečkové narodeniny“. V tento deň si pripomíname aj okamih, keď sme ho v roku 2016 priniesli domov, len ako bábu so piatimi týždňami života. Obdobie, ktoré strávil v pôrodnici, sa stalo súčasťou nášho rodinného príbehu. Musím pripustiť, že srdce sa mi rozplače, keď spomínam na ten okamih, keď sme si ho po povinných úkonoch zobrali na svoju náruč. Dnes je už z Jurka malý chlapec, ktorému sa do života rozrastajú rituály, ktoré sa zdajú byť univerzálne; oblieka sa do trička, ktoré sám vyberie, aj v posteli číta rozprávky. Občas bez detskej snahy totižto nahradí aj rodičov.
Teraz, keď je deväť, nachádza sa v štádiu, kedy kladie otázky, ktoré nás vezmú znova na záznam do minulosť. Najzávažnejšia a najfreqventovanejšia, či ho má rád jeho „prvá“ mama. Cez túto otázku prežívame momenty, kedy zúfalo hľadáme odpovede. Mnoho z nás by si želalo nájsť slová, ktoré nezanechajú stopy emočných zranení v jeho mladom srdci.
Deväť rokov je, ako sa zdá, polčasom v našom rodičovskom putovaní. Ešte deväť a malý Jurko sa stane dospelým, avšak už teraz cítim, ako nás obklopuje akási úcta pred týmto prechodom. Rado sa hovorí, že adopcia je čin otvoreného srdca, dobroty a hrdinského ducha. Avšak skutočnosť, že sme sa rozhodli prijať dieťa, lebo nám biologicky nebolo dopriate, sa dotýka aj otázky, či nejde o akúsi formu sebestrednosti. V konečnom dôsledku žijeme situáciu, ktorá má spoločné rysy s typickými rodinami s biologickými deťmi, ale je pre nás plná nespoznaných aspektov.
Na druhej strane sme sa vyhli bežným nočným bdeniam, ktoré trápia mnohé matky. Jurko bol odjakživa pokojné dieťa, ktoré sa naučilo spávať bez akýchkoľvek problémov. Vždy, keď sa občas prebudil, stačilo mu upraviť cumlík a zaspal znova. Moji rodičia mi hovorili o svojich strachoch, že s deťmi prichádzajú aj nočné mory, a dnes viem, o čom hovorili. S každým snom, v ktorom mala moja rodina nebezpečenstvo, som si uvedomil, že Jurko je mozaikou našich obáv.
Adopcia so sebou prináša tiež strach. Nie z toho, že niečo pokazíme, ale z toho, že Jurko, aspoň v zlých momentoch, môže skríknuť, aby sme, ako rodičia, nezasahovali do jeho rozhodnutí, lebo v jeho očiach sme možno len cudzí. Sme nútení reagovať bez hnevu, hoci sme si vedomí toho, čo odvrknutia skutočne znamenajú.
Celý ten proces sa javí ako smršť myšlienok, obáv a zamilovania do dieťaťa, ktoré my považujeme za svoje. Nezabudli sme na prostriedky k zanechaniu spomienok, ktoré Jurko bude nosiť v hlave; je to renesancia hravosti v detských očiach a dusné emocionálne vyrovnávanie s realitou jeho života. Čas je v našich srdciach už rozhodujúcou súčasťou zásahu do našej osobnej histórie.
Zdroj: dennikn.sk/5049979/devat-rokov-od-adopcie-za-nami-devat-pred-nami-ake-otazky-prinasa-polcas/
