Odvaha kritizovať a ticho kolegov
V malej firme s približne 25 zamestnancami je kritika prirodzenou súčasťou každodennej komunikácie. Zaujímavé je, že zamestnanci často vyjadrujú svoje názory na rôzne aspekty práce, no vždy sa to deje za zatvorenými dverami, na prestávke alebo pri káve. V momente, keď majú prísť na oficiálnu poradu a vyjadriť svoje názory pred vedením, dochádza k tichu, akoby bola v miestnosti nepreniknuteľná stena.
Šéf, ktorý vyjadruje svoju moc hrozbami o výpovediach a pripomína nahraditeľnosť zamestnancov, vytvára prostredie strachu. Zamestnanci sú tak paralizovaní obavami, že sa neodvážia vyjadriť svoje názory verejne. Aj keď sa môžu potichu zhodnúť na kritike niečoho, akonáhle príde na oficiálne vystúpenie, zrazu je ticho. To je smutná realita, ktorá sa opakuje aj v iných firmách, kde som pracoval, a to bez ohľadu na to, ako veľmi je vedenie laxné.
Postupne som si budoval odvahu komunikovať s tými, ktorí sú na vrchole hierarchie. Neobávam sa výpovede, pretože som presvedčený o svojej schopnosti nájsť si miesto inde. Vnímam, že kritika je potrebná na zlepšenie, a snažím sa hájiť nielen svoje záujmy, ale aj záujmy kolegov. Napriek tomu, keď sa postavím pred vedenie, často sa cítim opustený, ako vojak na poli bez podpory. Každý sa obáva následkov, a preto je tak ťažké prekonať kolektívny strach.
Obávam sa, že tento strach, ktorý prevláda v našich redakciách, sa odráža na širších problémoch v spoločnosti. Rovnako ako v práci, aj v občianskej sfére sa ľudia boja vyjadriť vlastný názor, pretože sa obávajú represálií. Toto ticho je signálom, že niečo v našej kultúre nie je v poriadku. Naša spoločnosť potrebuje viac odvážnych jednotlivcov, ktorí sa neboja na hlas kritizovať, otvoriť diskusiu a usilovať sa o zmenu.
