Môj svet sa zastavil
Život, aký som poznala, sa ocitol v bezčasí. Kým na iných miestach sa odohrávajú všemožné udalosti, u nás v ulici sa čas akoby zastavil. Politici sa dopúšťajú chýb, ľudia pozerajú na svojich blízkych s nádejou, no tichý tok času na nasledujúce minúty, hodiny aj dni sa nám akosi odcudzil. Láska, ktorá kedysi žiarila, dnes má opuchnuté oči, nosí čierne šaty a svoje slzy necháva padať na obrúsky, papiere a na ramená tých, ktorých srdcia objímajú.
Keď sa pozerám na moju mamu, ktorá nedávno stratila otca, cítim, ako jej srdce túží znovu sa naplniť láskou, ktorú v týchto ťažkých chvíľach nemá kam preniesť. Spomína na jeho posledné priania – „Chcel šišky a ja som mu ich nestihla urobiť.“ Zhlboka by si zaslúžila láskyplný objatie, aby mohla uniknúť z tohto zamrznutého sveta, ktorý aj naďalej kráča svojou cestou, len bez našej prítomnosti.
Môj dedo nedávno odišiel. Neodišiel ako niekto, koho život je zaznamenaný vo veľkých článkoch, ani ako osoba, ktorú by znali milióny. Žil medzi nami, staral sa o záhradu, venoval sa zvieratám, navštevoval kostol a občas si doprial pohárik vína. Jeho život bol tichý, nenápadný, ale bol absolútnym základným kameňom viacerých svetov, v ktorých som žila. Jeho smrť spôsobila, že okolo mňa sa všetko akosi začína triasť a ja sa musím vyrovnávať s realitou, že taký významný človek už nie je medzi nami.
