Aktivistka Miroslava Čierna: Vláda a jej vplyv v regiónoch
Miroslava Čierna, narodená v roku 1979, je známa slovenská aktivistka, ktorej pôsobenie na poli občianskeho aktivizmu sa datuje až do konca deväťdesiatych rokov počas mečiarizmu. Po medzidobe prerušenia sa k aktivizmu vrátila po tragických udalostiach v roku 2018, keď boli zavraždení novinár Ján Kuciak a jeho partnerka Martina Kušnírová. V Rimavskej Sobote sa spolupodieľala na založení občianskej iniciatívy Rimavská kaviareň, čím sa zamerala na angažovanosť v miestnych otázkach a kritiku vládnych praktik.
Čierna otvorene hovorí o obavách z možnosti kriminalizácie aktivistov zo strany súčasnej vlády, ktorú považuje za represívnu voči kritikom. „Dúfam, že sa to nestane, ale pri dnešnej vláde je to teoreticky možné. Vždy sa môže stať, že niekto skončí vo väzení kvôli svojim názorom,“ uviedla s evidentným strachom, ktorý sa v nej zrodil, keď premiér verejne kritizoval aktivistov. Spomína situáciu, kedy premiér využil e-mail jednej z kolegýň, v ktorom sa objavili plánované akcie kritikou vlády, a predniesol myšlienky o puči či štátnom prevrate, čo len podčiarklo atmosféru strachu, ktorá panuje vo vzťahu k opozícii.
Odporujúca verejnosť priamo na akciách sa však podľa Čiernej odvtedy vzmáha. Príkladom sú reakcie popradských študentov na premiéra Fica, ktorý ich vyzval na vojnu, keď nesúhlasili s jeho názorom. „Keď politici prekročia hranice, ľudia sa zvyknú postaviť na odpor. Vidíme, že občania dokážu rozpoznať, keď ide o ich deti a osobné záujmy. Možnosti, ako so sebou vláda poradí, sú rozmanité, no nieto slabších, než by sa na prvý pohľad zdalo,“ dodáva.
Moc totiž nemusí aktivistov priamo zatvárať, stačí jej ich financie skomplikovať alebo ochudobniť ich propagáciu a podporu. Čierna však zdôrazňuje, že v Rimavskej Sobote je ich iniciatíva nezávislá, financovaná bežnými občanmi, nie štátnymi či inými grantmi. Na protests a akcie potrebujú minimálne zdroje — pódium si zloží z paliet a techniku zabezpečuje komunitná pomoc. „V našich podmienkach ani netrpíme autocenzúrou. Nebudeme si nechať vziať slovo, pretože kolektívna pamäť je silná,“ hovorí.
Čierna sa pýta, prečo sa po Dzurindových vládach mnohí aktivisti stiahli, keď si uvedomila, že jej prestávka v aktivizme trvala celé dve desaťročia. „Mali sme pocit, že po mečiarizme je všetko vyriešené a demokracia sa ustálila. Ale demokracia si vyžaduje neustálu pozornosť a aktivitu, inak sa rozpadne, ako nás učia nedávne udalosti na Slovensku,“ dodáva.
Podľa nej sa dnes aktivizmus nemusel stať radikálnejším, ale musí byť adaptabilný. Hoci vlády v minulosti priznali, že sa občas na nejaké akčné skupiny pozabudne, dnes sa pociťuje systematický tlak na opozíciu. „Fico a jeho tím sú poučení, vedú kampane, a tak je oveľa náročnejšie s nimi konfrontovať sa,“ konštatuje Čierna.
