Večer detstva: Verím v skryté pravidlá
Detstvo je magické obdobie, v ktorom detská duša verí, že okolitý svet sa riadi svojimi vlastnými, často neviditeľnými pravidlami. Pamätám si, ako som prvýkrát prekročila prah školy sama, keď som uvidela jej bránu s očami plnými očakávaní. Babka ma pozorovala, ako sa snažím orientovať v neznámom prostredí. No v momente, keď som sa od jej pohľadu odvrátila a zabočila za roh, svet okolo mňa sa akoby zdal zrazu na mne závislý; nebolo to už len miesto učenia, ale priestor, kde všetko podliehalo mojej fantázii.
Svet bol vtedy pružný a otvorený, schopný prispôsobiť sa mojej detskej logike. Nikdy som sa nebála pristúpiť k túlavým psom, ktorí pre mňa neboli hrozbou, ale skôr spojencami na mojich dobrodružných výpravách. Krok po chrumkajúcom lístí, z ktorého každý zvuk mal svoj význam, ma obohacoval o pocit, že svet je presne taký, aký ho vidím. Existovali pravidlá, aj keď len pre mňa – spadnuté listy, ktoré mali byť ponechané v pokoji, aby ostali nedotknuté, a praskliny na ceste, ktoré som vnímala ako prísne varovanie pred nebezpečenstvom.
V detskom svete hrali mesto anjeliky na futbal počas búrok a keď som pohladila strom pred písomkou, vedela som, že všetko dopadne dobre. V tejto fascinujúcej surrealite som mala svoju vlastnú logiku, aj keď jej rozumel iba môj vnútorný svet. Vzdávala som sa chaosu a jeho nesúrodosti, veriac, že je to len zle pochopený systém alebo akýsi magický kód, ktorý netreba analyzovať. Každý detail mal svoj zmysel, a tak moje presvedčenie o dobrom a zlým formovalo spôsob, akým som interagovala s realitou.
Avšak, časom som si začala uvedomovať, že tieto pravidlá postupne miznú. Všetko, čo predtým vyzeralo ako voľné a flexibilné, začalo nadobúdať presne vymedzené kontúry. Skryté logiky, ktoré existovali len v mojej hlave, sa museli prispôsobiť svetu bezčasového poriadku, ktorý je tak okázalo nedokonalý. Neohraničené myšlienkové bubliny sa premietli do známych tvarov a zrazu sa dialógy, ktoré predtým prúdili vo voľnej forme, stali jednostrannými a redukovanými na strašné stereotypy naratívu.
Dnešná realita sa zdá byť ďaleko od tej detskej nevinnosti a eufórie, ktorú som zažívala v minulosti. Kde je skrytá logika dobra, v tomto svete, plnom nespravodlivosti a chaosu? Zostala len nostalgia po detskej viere, pokus zachrániť kúsok tej ilúzie v živote dospelých, v ktorom sa často nedostáva priestoru na bezstarostnú radosť. Verím, že je dôležité sa nielen snažiť o dosiahnutie cieľov, ale aj uchovávať v sebe kúsok tej detskej viery, že aj v zložitosti a chaosu existuje niečo dobré, čím si môžeme obohatiť naša životy.
