Zlatica Kušnírová: Hnev a boj za spravodlivosť
„Na súd som si kúpila antistresovú loptičku, stláčam ju tam od nervov,“ hovorí Zlatica Kušnírová, ktorá sa vo veku 60 rokov snaží vyrovnať s bezprávím, ktoré zasiahlo jej rodinu. Svoj rozhovor poskytla v Gregorovciach, dedine neďaleko Prešova, v dome, kde vyrástla jej dcéra Martina, ktorá bola archeologičkou a snúbenicou zavraždeného novinára Jána Kuciaka. Tento víkend sa zbieha ôsme výročie ich brutálnej vraždy, ktoré stále zanecháva hlboké jazvy v srdciach pozostalých.
Zlatica si vo svojom dome zriadila malý oltárik, kde sa pred fotografiami svojich milovaných modlí, a vyjadruje odhodlanie pokračovať vo svojom boji za spravodlivosť. „Nemôžem ostať ticho, pokiaľ budem schopná bojovať,“ hovorí a kladie si otázku, dokedy vydrží. Jej rozčarovanie z aktuálneho stavu spoločnosti je hlboké – zdá sa, že politika nedokáže adresovať dôležité problémy, ktoré sužujú krajinu.
Odkedy sa začal proces s Marianom Kočnerom, Zlatica zažíva čoraz väčší stres a frustráciu. V minulosti videla aj so svojimi blízkymi, ako si niektorí politici uvedomujú svoje zlyhania a napriek tomu sa vystavujú verejnosti. Na adresu súdov hovorí so zlomyseľným hnevom, keď sa sťažuje, že „dianie na súde je tak absurdné, že človek sa cíti bezmocný“. Je nielen šokovaná prístupom tých, ktorí by mali dodržiavať zákony, ale aj tým, že v krajine, kde by poctivosť mala byť normou, sa zdá, že politici sa nad touto otázkou ani len nezamýšľajú.
Zlatica sa vo svojich myšlienkach obracia aj na mladších generácií, ktoré môže vidieť ako pravidelných voličov Smeru, a vyjadruje nádej, že sa postavia za správne hodnoty a postavia sa proti nespravodlivosti, ktorú jej rodina nezažila len osobne, ale aj celá krajina. „Máme rozpadnutý štát, ale verím, že mladí budú bojovať za lepšiu budúcnosť,“ dodáva s dôležitým podtónom.
Na sobotu sú naplánované spomienkové akcie v Bratislave a Košiciach, ktoré sú určené na to, aby si priatelia a rodina uctili pamiatku Jána a Martiny a vyjadrili svoj hnev a frustráciu nad tým, že spravodlivosť sa dodnes nedostavila. Zlatica sa chystá prísť a snaží sa, aby sa ich pamiatka zachovala aj pre budúce generácie. Je si vedomá bolesti svojho srdca, ale nezabúda na odkaz svojich blízkych: „Nedovoľ, aby za to, čo sa stalo, bola moja totožnosť a ich pamiatka zabudnutá.“
Zlatica sa zamýšľa nad tým, čo by sa stalo, keby dostala príležitosť osobne sa stretnúť s Robertom Ficom, bývalým premiérom, ktorého politiku považuje za neetickú a neprijateľnú. „Hneď by som mu povedala, čo si o jeho vládnutí myslím. Cítim hnev voči nim, no stále verím, že sa to môže zmeniť, ak budeme bojovať za spravodlivosť spoločnými silami.“ S týmito slovami vyjadruje Zlatica v prvom rade túžbu po zmene, nutnej pre jej osobný a národný proces uzdravenia.
