Mám z toho hokej
Kritické zamyslenie nad momentálnou situáciou sa izolačne prelína s osobnými spomienkami. Počas sledovania hokejového zápasu som strihala rozhovor s našou priateľkou Tanyou, ktorá prišla na Slovensko so svojou dcérou, keď sa začala vojna na Ukrajine. Môj manžel sa však na hokej nedokázal sústrediť; nie because sme prehrávali, ale preto, že sme sa dostali do ťažkých časov, kedy aj z takýchto športových zážitkov sa stáva dilema.
Hokej bol pre mňa vždy veľkým koníčkom. Pamätám si, ako som bola najhlučnejšou fanúšičkou na oddelení otorinolaryngológie po operácii mandlí, keď naši chlapci vyhrávali majstrovstvá. Môj zážitok z olympiády vo Vancouvri, keď sme sa tešili z víťazstva nad Švédmi, sa stala jedným z vrcholov mojej hokejovej kariéry fanúšika. Tieto spomienky však kontrastujú s pocitmi, ktoré zažívam dnes.
Na Námestí slobody sa konalo zhromaždenie pri príležitosti 8. výročia vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Vzali sme tam aj naše deti, aby sme im ukázali, aké dôležité je postaviť sa na stranu spravodlivosti a nezabudnúť na to, čo sa stalo. Avšak, pohľad na poloprázdne námestie ma zarmútil. Rýchlo sme zabudli na Jánovu a Martininu obetu. Pripadalo mi to smutné. A ešte smutnejšie bolo, keď som si uvedomila, čo sa deje v našej spoločnosti; politiky útočia na novinárov a my len bezradne prizeráme.
Naše požiadavky na spravodlivosť vyzerajú ako slabý odraz našich hokejových výkonov – hoci by sme mali utešovať a posilňovať sa vzájomne, namiesto toho sme oslabovaní vnútornými konfliktami a stratou dôvery v systém. Pán Kuciak by bol smutný, keby videl, čo sa deje teraz. Ak sme tu doma, tak prečo sa cítime tak vzdialení? Táto otázka ma trápi a nabáda k zamysleniu nad hodnotou spravodlivosti v našich životoch.
