Ironické poznámky: Ignorácia a neochota riešiť problémy
Každoročne sa opakuje ten istý rituál, ktorý sa týka plánovania dovolenky. Je to proces, ktorý sa začína mým úmyslom vybrať destináciu a hotel, no vždy naráža na pasívnu agresiu partnera. „Prosím ťa, mohli by sme prebrať tú dovolenku?“ sa ujímam slova, len aby som sa ocitla pred otráveným pohľadom. Odpoveď na moju žiadosť vyzerá ako letmý pokus o evakuáciu z konverzácie: „To musíme riešiť práve teraz?“. Na moje ďalšie náznaky a otázky reaguje s čoraz väčšou nevôľou, akoby som mu vnucovala tortúru.
Ako sa ukáže, plánovanie je niečo, čo si vyžaduje viac ako len vzájomnú zhodu na témach diskusií. Môj partner si vo svojom diári vedie poznámky v nezrozumiteľných hieroglyfoch, ktoré sú, zdá sa, jeho osobnou šifrou. Až keď nastane výnimočný moment, keď je ochotný diár otvoriť, získa zúfalá snaha o plánovanie svoju reálnu podobu, len aby padla do outu, keď po pár dňoch príde veta: „No, máme problém; niečo mi do toho prišlo.“ Týmto podstatne odhaľuje nielen svoju neschopnosť organizácie, ale aj spôsob, akým sa vyhýba zodpovednosti.
V týchto chvíľach ma utešuje kamarátka, ktorá ma upokojuje, že ona samotná má veci na dovolenku naplánované len na konci júna, predpokladajúc, že inak by ani nevyrážali preč. V podtexte jej rozprávania cítiť, že takéto rituály nie sú raritou, namiesto toho sú vnorené do správania mnohých z nás. Tieto skúsenosti mi pripomenuli môj bývalý vzťah, v ktorom som bola ja tá, ktorá sa vyhýbala plánovaniu, nechávajúc všetku zodpovednosť na druhého partnerovi z dôvodu pasívnej agresie.
Keď sa naskytla príležitosť porozprávať sa o pasívnej agresii, ďalší známy sa smial a opísal, ako v jeho rodine panovalo tiché dusno. Jeho slová mi rezonovali; otázka: „Mami, stalo sa niečo?“ mu pripadala bežná už od detstva. Stretol sa tak s atmosférou, kde sa problémy riešili skôr tým, že sa ich ignorovalo, než aby sa otvorene a priamo konfrontovali.
Pochopenie pasívnej agresie a jej prejavov sa ukazuje ako dôležité pre mnohých, ktorí si možno nie sú vedomí, že im ich stratégie bránia žiť naplno a plne sa angažovať v vzťahoch. Tento cyklus neochoty čelí realite je kreovaný, medzi iným, aj slabou úrovňou komunikácie, ktorá zanecháva zbytočne zraniteľné a oslabené vzťahy.
Len časom, a nech už sú príčiny akékoľvek, zisťujem, že pasívna agresia je formou útoku, na ktorú nakoniec doplatíme všetci. Je to lekcia, ktorá sa nás všetkých týka a svojím spôsobom sa nám vracia aj s úrokmi. Môže byť ťažké prijať fakt, že naša slabosť sa môže stať predpokladom slabosti iných.
