Príbeh zdravotnej pomôcky, ktorá nakoniec dorazila k pacientke
Všetko sa to začalo začiatkom decembra, keď bola seniorka prepustená z nemocnice s predpísanou chodúľkou. Nie len, že mala problém s pohybom, ale bola aj vystavená administratívnemu labyrintu, ktorý sa ukázal ako klikatá cesta. Lekárka, ktorá vypísala recept, komunikovala so mnou, aby ma poisťovňa mohla informovať o schválení chodúľky. Ten okamih sa stal počiatkom dlhého a stresujúceho procesu.
Pochopiteľne sa toho veľa udialo, ale dni plynuli a nikto ma nekontaktoval. Vianoce a Nový rok ubehli, bez kontaktu od poisťovne som sa rozhodla zavolať do Protetiky, kde sa dozvedám znepokojujúcu správu: recept platil 30 dní a týmto termínom prepadol. Akoby to nebolo dosť zlé, môj pokus o kontrolnú otázku narazil na zauzlený administratívny systém, ktorý sa zdal byť zložitým splnomoceńím medzi Vianocami a časom, ktorý proste utekal.
Medzitým sa pacientka nachádzala v inom zdravotnom zariadení, kde jej dočasne poskytli chodúľku. Bola síce v bezpečí, ale problém bol, že lekár z prvého zariadenia už nemohol recept predpísať, lebo pacientka bola v inej starostlivosti. A tak, keď sa dostala z druhého zariadenia, lekár jej predpísal novú chodúľku.
Bol koniec januára a ja som opäť volala do Protetiky. Na moje sklamanie, chodúľku v systéme elektrických receptov stále nevideli. Volám späť do druhého zariadenia a získavam informáciu, že síce recept predpísali, no žiadosť tak, ako mala byť, nebola zadaná do systému. Doplnili to a čakali sme znova.
Postupne som oslovila aj poisťovňu, sprievodcom cesty bola frustrácia. S rodným číslom pacientky som sa snažila zistiť, či bola chodúľka povolená. Požiadavka na GDPR však spravila proces ešte komplikovanejším. Informácie o schválení mi neposkytli s odôvodnením, že ich musia zaslať len pacientke, ktorá sa v tej chvíli nemohla nijako oboznámiť so situáciou. Psychologická rozpačitosť, s ktorou som sa stretla, vzbudila pocit bezmocnosti.
Avšak to bolo len zložitým predohrou k tomu, čo prišlo. Keď som sa opäť dovolala do Protetiky, naďalej som čelila tej istej realite – chodúľka nebola schválená revíznym lekárom. Po niekoľkých neúspešných pokusoch a obrovskej frustrácii som sa obrátila na lekára, ktorý pacientku prepúšťal. Pri telefonáte zistila, že okrem elektronickej žiadanky musím zaniesť do poisťovne ešte aj prepúšťaciu správu, čo sa ukázalo ako úplne absurdné, keďže ona sama ju už mala v elektronickej podobe.
Keď už som sa konečne dostala k prepúšťacej správe, zistila som, že absurdnú požiadavku mali už v texte, preto bola moja situácia ešte zbytočnejšia. Pridala som kopiu dokumentu do poisťovne, kde ma šokovalo, že mi dokument pred našim odchodom okamžite vrátili. Všetko prebiehalo pozvoľna, ako by sa všetci zamestnanci snažili vytvoriť čo najkomplikovanejší systém.
Našťastie sa všetko úspešne naplnilo a poisťovňa napokon potvrdila schválenie chodúľky. Doručili mi to správne a ohlasom, že chodúľka bude pacientke konečne dostupná. Dnes sa už pacientka môže tešiť z mobility, ktorú jej chodúľka poskytuje a ktorá sa zdala byť len nedosiahnuteľným snom.
A pre zaujímavosť, chodúľka, ktorá prešla takým tortúrným procesom, sa v odbornej terminológii nazýva rolátor.
