Jar sa nedá vypnúť
Keď sa prechádzam rozmanitou krajinou, v mysli sa mi vynárajú obrazy tých, ktorí ju mali nešťastie maľovať. Ich počet je značný, čo ma napĺňa pocitom vďačnosti.
V súčasnosti fúka silný vietor, ktorý akoby si išiel rozbiť posledné zvyšky svojich obáv. Keby sa však vietor neozýval, náš svet by sa mohol premeniť na dusný a bez života. Bez jeho prímeria by sa nevypli plachty našich lodí a nevyrazili by sme zo snívajúcich prístavov na otvorené more.
Otvorené more, otvorený horizont. Na včerajšej ceste sme sa prechádzali cez daždivú, dnes už neznámu krajinu Žitného ostrova. Kedy si bol kedysi plný životadarného žita, dnes však pociťujeme iba nostalgické vzpomienky. Až keď sa objavia polia, agáty a zvyšky lužného lesa, rovnako ako Malý Dunaj, môžeme si opäť zasnívať a oživiť vzpomienky na časy, kedy to bolo iné. Dážď a vietor ostro kreslia kontúry krajiny a objasňujú aj naše nostalgické spomienky.
Maľovať krajinu, tvár, telo – to je umenie, ktoré chytá esenciu nášho bytia. Ak obdivujeme dielo Gustava Courbeta „L’Origine du Monde“, zachytávame sami seba v jeho reprezentácií pôvodu a našej existencie.
Kto by túžil dozvedieť sa viac, mal by nielen sledovať, ale aj byť súčasťou tejto diskusie, kde sa prehlbujú myšlienky a názory, ktoré vedú k hlbšiemu chápaniu našeho sveta.
