Bratislavou prešiel hlučný mnohotisícový sprievod, ministerke kultúry odkázali: Martina má smolu, my držíme spolu
Ulice Bratislavy sa v utorok 31. marca 2026 zaplnili približne 14-tisícami protestujúcich, ktorí sa zišli na Veľkej kultúrnej mobilizácii s podtitulom „Takú ešte nehrali“. Týmto podujatím sa kultúrna obec snažila upozorniť na svoje problémy a proti krokmi ministerstva kultúry, na čele ktorého stojí Martina Šimkovičová. Protest sa stal najväčším z hľadiska účasti a svojim hlučným sprievodom zablokoval hlavné komunikácie v centre mesta.
Demonštranti sa zhromaždili na Námestí slobody, odkiaľ sa presunuli pred ministerstvo kultúry, následne pred sídlo Fondu na podporu umenia a okolo budovy Slovenského rozhlasu, aby sa vrátili späť na Námestie slobody. Na čele pochodu sa objavili herečky, ako Táňa Pauhofová a Jana Kovalčíková, ktoré niesli transparent „Začnite s vysťahovaním!“. Atmosféra bola nabitá energiou, pričom sa ozývali slová ako „Martina má smolu, my držíme spolu“, „kultúra si pamätá, aké ste vy hovadá“ a „aj kultúra platí dane Ficovi na zlaté vane“.
Pochod trval takmer tri hodiny, pričom organizátori viedli dav aj za nepriaznivého počasia, keď teploty klesli na sedem stupňov. O hudobný záver sa postarali folkloristi z kapely Muzička, ktorí zahrali obľúbené piesne, do ktorých zakomponovali aj protestné texty, reflektujúce situáciu v kultúrnom sektore.
Na protest dorazil aj tím kultúrno-turistického centra Hájovňa z Banskej Štiavnice, ktorý priviezol zlatú vaňu s červeným hranolom. Týmto unikátnym protestným artefaktom chceli zdôrazniť neadekvátne rozdelenie financií a podporu kultúry v súčasnosti. „Povedali sme si, že spojíme sily a zorganizovali sme autobus. Bežne naň chodievame na výlety, tak prečo nie na protest,“ povedal Matej Lukáč z občianskeho združenia Nad tým, ktoré Hájovňu prevádzkuje.
Na proteste sa skandovali aj heslá vyzývajúce na odvolanie ministerky kultúry a vedenia kľúčových inštitúcií, ako je Fond na podporu umenia (FPU) a Slovenská televízia a rozhlas (STVR). Hlavnou myšlienkou demonštrácie bolo poskytnúť hlas kultúrnej obci a ukázať nespokojnosť s aktuálnym vedením kultúrneho sektora.
Folkloristi počas pochodu spievali „protestsongy“, v ktorých sa na adresu ministerky Šimkovičovej objavili priamočiary texty vyjadrujúce frustráciu a túžbu po zmene, pričom mnohé z nich sa stali hitmi medzi účastníkmi.
Atmosféra na podujatí jasne naznačila, že kultúrna obec nie je pripravená mlčať a plánuje pokračovať v aktivitách, ktoré sú potrebné na zabezpečenie lepších podmienok pre umelcov a kultúrne inštitúcie na Slovensku. Odkaz ministerke kultúry bol jasný: „Nielenže sa tu žijeme my, ale všetci sme si rovní v srdci a nezmení nás žiadna zlá vôľa“. Protestné akcie naberajú na sile a sledujú ich aj médiá, ktoré poukazujú na význam kultúry a umenia pre spoločnosť.
