Ešteže nie som človek
Jara s nostalgickým pohľadom sa vraciam k starým filmom, kde ožívajú mŕtvi herci a režiséri, zatiaľ čo diváci v kine mladnú. Zaujímavé je, ako spomienky na film sa niekedy rozchádzajú s mojimi aktuálnymi dojmami pri opakovanom sledovaní. Mnohé diela, ktoré som si kedysi obľúbila, sa dnes môžu javiť inak, než si ich pamätám. Napríklad, myslela som si, že pri slávnom filme Veľká žranica nebudem mať dôvod plakať, no opak bol pravdou. A už vôbec som neočakávala, že obrazy z Lásky Ulricha Seidla ma budú prenasledovať ešte niekoľko týždňov po zhliadnutí.
Film mapuje osudy rakúskych turistiek na dovolenke v Keni, ktoré hľadajú dobrodružstvo, erotiku a lásku, avšak nachádzajú len plážových gigolov. Napriek explicitným scénam, ktoré by mohli vytvárať dojem pornografie, je výsledok niečím omnoho trápnejším a dehonestujúcim. Divák sa stáva svedkom nespočetných zobrazení ženských postáv, ktoré sú bezhlavo naivné a požadovačné, zatiaľ čo mužské postavy sú prekvapením, posúvajúcim úroveň neúprimnosti na hlboké dno. Takáto dynamika v divákovi vzbudzuje pocit hanby a bezradnosti. Trápnosť je takmer hmatateľná.
V tomto kontexte si uvedomujem, aké zložitosti a nuansy sú v súčasnosti prenášané na plátna. Film, ktorý mal pôvodne zabávať, sa premenil na čisté zrkadlo reality, odhaľujúc to najhoršie v ľudskej povahe a vzťahoch. Tento film nie je len o konzumácii obrazu, ale o hlbokých otázkach identity, túžby a skutočného zmyslu pre hodnotu. Divák nie je len pasívnym odberateľom, ale aktívne sa zapája do procesu kritického hodnotenia toho, čo mu je predložené. Či už horrory, drámy alebo komédie, všetky formy umenia dnes odrážajú zložitosti našej existencie. Ako hovorí jedno známe príslovie, nie je dôležité, čo sledujeme, ale ako to na nás pôsobí.
