Oleksandra Matviichuk: „Nikdy viac“ pre Ukrajincov nie je abstraktné heslo
Už čoskoro si svet opäť pripomenie milióny obetí druhej svetovej vojny. Pri tejto príležitosti sa opakuje motto „Nikdy viac“. Pre Ukrajincov však toto heslo nesie iný význam. Ako zdôrazňuje Oleksandra Matviichuk, ukrajinská právnička a nositeľka Nobelovej ceny za mier, forma tohto vyhlásenia je pre nich neoddeliteľne spojená s odhodlaním bojovať proti zlu, a to aj v situáciách, ktoré presahujú ich možnosti. „Nikdy viac“ v ich poňatí znamená odmietnutie akýchkoľvek foriem zla, ako sú koncentračné a filtračné tábory, masové hroby, či násilie namierené proti národom, mučenie a znásilňovanie.
V nedávnom rozhovore Matviichuk hovorila o viacerých dôležitých aspektoch týkajúcich sa vojny na Ukrajine. Zamerala sa na výzvy, ktorým čelí jej organizácia pri dokumentovaní ruských vojnových zločinov. Taktiež upozornila na sexuálne násilie, ktoré je dnes vnímané ako vojenská zbraň, ktorú používa ruská armáda. Upozornila, že zločinom sa môže stať aj „odopieraná realita“ a generovanie obsahu, ktoré napriek ich závažnosti ostáva bez povšimnutia zo strany medzinárodného spoločenstva.
Povedala tiež, že slogan „Nikdy viac“ už stráca svoje opodstatnenie, a to v kontexte normalizácie zla a dysfunkčnej činnosti Organizácie Spojených národov. Matviichuk sa zamýšľa nad tým, ako obmedzovanie práv žien slúži ako signál rastúceho útoku na základné slobody všetkých občanov a občianske hodnoty.
Centrum občianskych slobôd, ktoré Matviichuk vedie, sa už od roku 2014 zameriava na dokumentovanie vojnových zločinov. V minulosti však vybudovalo sieť lokálnych dokumentaristov, ktorí pokrývajú celú Ukrajinu, vrátane okupovaných oblastí. Týmto spôsobom ročne zaznamenáva rekordný počet vojnových zločinov. Podľa aktuálnych dát ich databáza za posledné tri roky obsahuje viac než 89-tisíc takýchto činov, pričom v súčasnosti je ich počet už 104 904.
Matviichuk ďalej opísala, že do dokumentovania vojnových zločinov sa aktívne zapája množstvo organizácií a jednotlivcov, pričom ťažisko tejto činnosti sa presunulo aj mimo Ukrajiny, kde sa svedectvá zhromažďujú od tých, ktorí museli utiecť do krajín ako Poľsko. Napriek tomu presné percento žien zapojených do dokumentovania vojnových zločinov nie je známe, avšak ich účasť je nezanedbateľná.
Práca dokumentátorov je hmatateľne dôležitá, pretože umožňuje zachytiť a dať hlas svedectvám tých, ktorých sa vojna priamo dotkla. Dôležitá je nielen ich úloha pri zaznamenávaní faktov, ale aj pri zachovávaní pamäti na týmto zlyhaním civilizácie. Matviichuk so svojím tímom sa aj naďalej usiluje o spravodlivosť a pravdu, čím potvrdzujú, že „Nikdy viac“ na Ukrajine nie je iba prázdnym vyhlásením, ale aktuálnym prípadom absolútneho odhodlania.
