No, hrozní sme, ja viem
V súčasnosti, keď sa zamýšľame nad vzťahom medzi politikou a médiami, môžeme sa inšpirovať praxou našich západných susedov. Nedávny výrok českého ministra zahraničných vecí Petra Macinku, predsedu strany Motoristé sobě, ktorý sa počas tlačovej konferencie opýtal, prečo nepustil niektorých novinárov, sa stal symbolom znepokojenia v demokratickej spoločnosti. Jeho odpoveď, „No, hrozní sme, ja viem,“ sa rýchlo rozšírila medzi jeho podporovateľov a stala sa akýmsi motívom pre ďalšie vyhlásenia, ako napríklad obhajoba cenzúry rozhovoru s prezidentom Petrom Pavlom.
Dokonca aj vo chvíľach, kedy sa ministerstvo obrany rozhodlo zasiahnuť proti novinárom, Macinka sa opäť odvolal na svoj výrok. V apríli sa používal pri obhajobe zrušenia dotácie pre neziskovú organizáciu Evropské hodnoty. S týmto postojom sa strana Motoristé sobě neváhala postaviť pred verejnosť, avšak minister Šťastný posunul túto taktiku komunikačne ešte ďalej, a to počas intervencie so žurnalistkou Mariou Bastlovou. Jeho neochota ponúknuť akúkoľvek aprobovanú odpoveď, keď len opakoval vetu „Hrozní sme,“ ohromila prítomných.
Na prvý pohľad by sa mohla takáto forma komunikácie javiť ako očividný prejav arogancie a nezdvorilosti, ale je dôležité pozrieť sa na tento jav hlbšie. Odpovede týchto politikov nielenže odrážajú frustráciu z novinárskej práce, ale tiež predstavujú symptomatický pohľad na súčasnú politiku, kde sa norma neúcty stáva akceptovateľnou. Je to spôsob, akým sa snažia chrániť svoju pozíciu a súčasne marginalizovať žurnalistov, ktorí sa snažia o transparentnosť a zodpovednosť.
Všetci sa pýtame, čo vlastne znamená byť „hrozným“ v kontexte vládneho rozhodovania a komunikácie s občanmi? Tieto slová sa transformovali do jednostranného, ironického sloganu, ktorý sa zmocnil verejného diskurzu. Motoristé dokonca avizovali sériu letných stretnutí s občanmi pod názvom „Hrozní sme tour“, čo je ďalším dôkazom ironickej hry so vlastnou identitou.
Na pozadí takýchto absurdných situácií sa rozvíja myšlienka, že nevhodná a neetická komunikácia môže byť pre niektorých politikov efektívna. Táto dynamika nás núti zamyslieť sa, aký efekt to môže mať na celkovú kultúru diskurzu v krajine. Takýto prístup je však kriticky neudržateľný a môže mať dlhodobé negatívne dôsledky pre dôveru verejnosti voči inštitúciám.
Čo teda môžeme urobiť, aby sa takáto situácia zmenila? Od novinárov sa očakáva, že budú pokračovať v otváraní dôležitých tém a kladení otázok, ktoré sú pre politické elity nepríjemné. Musíme sa zasadiť o to, aby sa úcta, rešpekt a otvorená diskusia stali základom našich medziľudských a prenárodných vzťahov.
