Sloboda prejavu nie je právo na hejtovanie
V máji sa na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu objavil prípad, ktorý zaslúži pozornosť slovenskej justície. Rozsudok vo veci Miladze proti Gruzínsku presahuje rámec jedného virálneho videa z TikToku, keďže sa zaoberá dôležitou otázkou, ako sa majú súdy vysporiadať s rozlíšením medzi legitímnou verejnou kritikou a osobným ponižovaním, ktoré sa často objavuje na sociálnych sieťach.
Keďže Slovenská republika je signatárom Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, slovenské súdy sú povinné aplikovať slobodu prejavu v súlade s judikatúrou ESĽP. Záver tohto rozhodnutia by mal mať zásadný dopad na prípady spojené s online útokmi a hejtovaním na slovenskej scéne.
V prípade Miladze išlo o video, v ktorom gruzínsky aktivista kritizoval dopravnú politiku v meste Tbilisi, avšak používal pritom vulgárne a osobne zraňujúce výrazy voči verejným činiteľom. Gruzínske orgány na tento výstup zareagovali uložením pokuty. Aktivista svoje právo na slobodu prejavu odôvodnil sťažnosťou pred štrasburským súdom, ktorý však rozhodol, že k porušeniu článku 10 Dohovoru nedošlo.
Štrasburský súd sa opieral o svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej sloboda prejavu chráni aj kontroverzné, provokatívne a niekedy aj znepokojujúce vyjadrenia. Verdikt zdôraznil, že demokracia nesmie byť obmedzená iba na neprovokujúce a pohodlné názory. Dôležité je však aj to, že sloboda prejavu neochraňuje výrazy, ktoré prechádzajú hranicu kritiky a stávajú sa osobným znevažovaním, teda snahou diskreditovať jednotlivca.
V tejto kauze zohralo kľúčovú úlohu nielen tematické zameranie videa, ale aj tón a spôsob vyjadrenia, ktorý prešiel z kritiky na nepriateľské zraňovanie. Súd konštatoval, že video nemalo reálny prínos do verejnej diskusie a neospravedlňovalo použitú formu vyjadrenia.
Okrem toho, na zmiňovaný hodnotiaci úsudok nemožno vznášať podobné obvinenia. Tento úsudok, hoci je zložitý na dokazovanie, musí mať základ v skutočnostiach, ktoré sú podložené.
Uvedená judikatúra ESĽP je významná pre celú problematiku slobody prejavu na sociálnych sieťach, a nadobúda špecifickú váhu aj vo svetle slovenského sporu medzi novinárom Vladimírom Šnídlom a Filipom Sulíkom. Diskusia sa netýka len práva kritizovať novinárov, ktorí sú v rámci verejného diskurzu a analýz spoločenských javov povinní čeliť vyššej miere kritiky, než normálni občania.
Na záver je potrebné zdôrazniť, že sloboda prejavu by mala byť chápaná s dôrazom na hranice medzi kritikou a hejtovaním. Môžeme spochybniť verejných činiteľov, avšak naše vyjadrenia musia zostať vo sfére úcty a korektnosti, čím prispejeme k zdravej a produktívnej verejnej diskusii.
