Július Turček otvorene o smrti dcéry po 3,5 roku v bdelej kóme
Július Turček, známy pod prezývkou Julo, sa dnes stal centrom pozornosti nielen v športovom podcastovom svete, ale aj v osobnej tragédii, ktorá zasiahla jeho rodinu. Dnes, o viac ako rok od pôvodného rozhovoru, večer, ktorý mal byť venovaný futbalu, sa zmenil na otvorenú diskusiu o bolestivej strate jeho dcéry Emy. Ema, ktorá ako dvanásťročná upadla do bdelej kómy po nejasnej neurologickej príhode, bola pre Jula nie len dcérou, ale i symbolom nádeje a lásky, ktorá však skončila tragicky 16. mája tohto roku.
Emočný ťah na srdce Turčekovho príbehu spočíva v tom, že hoci boli rodičia s ňou po celý čas, neustále sa snažili poskytnúť jej čo najlepšiu starostlivosť. Po presťahovaní do Španielska a po nešťastnom incidentu na tréningu, kedy ju našli v stajni v bezvedomí, sa jej zdravotný stav nikdy úplne neuzdravil. Po operácii, ktorá mala zabezpečiť, že prežije, zanechala Emu v stave bdelej kómy, v ktorom zostala celý čas. Po niekoľkých mesiacoch sa jej rodičia rozhodli priviesť ju späť na Slovensko, kde s ňou žili v Bratislave a snažili sa zabezpečiť, aby mala všetku potrebnú starostlivosť a lásku, ktorú si zaslúžila.
V rozhovore, ktorý sa konal po Emkinom odchode, Julo otvorene vyjadril svoje pocity a myšlienky ohľadom slovenského zdravotníctva. Uvedomoval si, že nie každý rodič má možnosť tak dôkladne sa starať o svoje dieťa v bdelej kóme, a chcel poukázať na nedostatky, s ktorými sa stretnú pri starostlivosti o ťažko choré deti. „Vlani sa jej stav rapídne zhoršil. Po dlhom zvažovaní sme sa v novembri rozhodli, že už ju nedáme do nemocnice. Zistili sme, že sa trápi, a už sme to nechceli predlžovať,“ spomína. Tento krok bol pre rodičov obzvlášť ťažký, no vedeli, že pre Emu je lepšie skončiť s nepríjemnými procedúrami a prístrojmi, ktoré ju už len mučili.
Z pohľadu Júliusa Turčeka sa najťažší deň v jeho živote nestal momentom pohrebu, ale ťažkým nepríjemným zistením, keď prvýkrát videl svoju dcéru po operácii. „Najhorší deň môjho života bol, keď som sa dostal do nemocnice a uvidel ju obklopenú prístrojmi. To bola situácia, ktorá ma zlomila,“ hovorí, pripomínajúc emocionálnu bolesť a bezmocnosť, ktorú cítil ako rodič.
Rodičia sa taktiež museli vysporiadať s ťažkou prognózou, ktorú im lekári z neziskovej organizácie Plamienok poskytli, keď im povedali, že Ema sa stáva rezistentnou na antibiotiká. Nadšení z toho, že sa ešte dožili krásnej oslavy jej 16. narodenín, boli nútení sťažovať sa na situáciu v nemocniciach a na celkový stav zdravotnej starostlivosti v krajine, keďže teplota v slovenských nemocniciach často presahuje znášanlivú hodnotu.
Rok predtým, kedy si s Julo Turčekom viedol rozhovor, sa všetko zdalo iné, no dnes sa zmenila jeho perspektíva. Celá rodina prežila dva a pol roka s neúspešnými pokusmi o zlepšenie stavu. Po odmietnutí hospitalizácie si rodina uvedomila, aké dôležité je prežiť posledné chvíle v pokoji a dôstojne doma, než v chladnom prostredí nemocnice.
Júliusov príbeh je silným posolstvom o láske k rodine, o sile postaviť sa voči ťažobám osudu a o hľadaní svetla v najtemnejších časoch. Ukazuje, že zdravotnícky systém potrebuje okamžité reformy, aby sa rodiny v podobnej situácii nemuseli cítiť bezmocné a beznádejne. Z jeho slov vyžaruje zúfalstvo, no aj nádej, ktorá sa snaží udržať priživovaním spomienok na krásne dni strávené so svojou dcérou.
