Pôvaby a úskalia anonymity
Pred niekoľkými týždňami prijal český minister zahraničných vecí Petr Macinka pozvanie na rozhovor s maskovaným mužom, ktorý mu o sebe tvrdil, že je anonymný internetový publicista vystupujúci pod pseudonymom Thomas Paukner.
Macinka prišiel s jediným ochrankárom, ktorého zanechal pred dverami štúdia. Vstúpil sám. Nečakal ho tam však Thomas Paukner, ale recesista Vojtěch Pšenák.
Pšenák a jeho spolupracovníci do priestoru štúdia schovali atrapy zbraní a výbušnín, ako aj niekoľkých ďalších ľudí, ktorí „hrali” potenciálne útočné komando. Chceli tým demonštrovať, ako neuveriteľne ľahkovážne si môže počínať minister členského štátu NATO v čase, keď Rusko ohrozuje európsku bezpečnosť.
Macinka sa, samozrejme, stal terčom výsmechu. Veď je zrejmé, že celú situáciu značne podcenil. Na príbehu je však zaujímavý ešte jeden aspekt, otázka anonymity. Keby totiž publicista Paukner vystupoval pod svojím menom a tvárou, nebolo by zďaleka také ľahké ministra Macinku nachytať.
Ako je vôbec možné, že minister ochotne príde na rozhovor s anonymom? Nie je anonymita niečím, čo by malo aktérov z verejného diskurzu automaticky vylučovať?
Krátka odpoveď znie: Nie, nie je. Existujú ľudia, ktorí anonymne pôsobia dlhé roky. Najznámejším je zrejme britský umelec Banksy. Jeho pôvabné grafiti sa objavujú na najrôznejších miestach na svete, on sám sa však drží v úzadí. Jeho identita ostáva neznáma, i keď sa pravidelne stáva predmetom špekulácií. Banksyho diela sú pritom často angažované a vyjadrujú sa k politickému a spoločenskému dianiu.
