Režisér Marko Škop: Frustrovaný človek sa ľahko stane agresívny. Vidíme to v rodinách aj v politike
Po filmoch Eva Nová a Nech je svetlo nakrútil Marko Škop ďalší film o komplikovaných vzťahoch v rodine. Príbeh filmu Láska symbolicky uzatvára trilógiu, ktorá nehovorí len o životoch konkrétnych postáv, ale aj o tom, ako dnes vyzerá naša spoločnosť.
„Keď sa pozriem na politikov vo svete, tých našich nevynímajúc, vidím tam celkom jednoznačné paralely. Vidím tam snahu byť priam despotom, ktorý môže rozhodovať o všetkom,“ hovorí Marko Škop.
V rozhovore vysvetľuje, čo ho primalo k úvahám o tom, aké to je cítiť sa mŕtvy zaživa, a prečo si pri sledovaní správ o slovenskej kultúre spomenie na balkánske porekadlo.
Film Láska mal premiéru na festivale Cinematik v Piešťanoch, do slovenských kín sa dostane 24. septembra.
Povedali by ste spätne, že vaše detstvo bolo šťastné?
Myslím, že bolo úplne štandardné, také, aké zažívali deti v 80. rokoch vo väčšine obyčajných rodín na Slovensku v čase socializmu. Vyrastal som v Prešove na sídlisku III v 2-izbovom byte so sestrou a rodičmi. V 12-poschodovom paneláku nás bolo veľa rovesníkov, boli to vtedy populačne extrémne silné ročníky, ktoré sa dnes označujú ako Husákove deti. Prejavovanie citov smerom navonok sa vtedy veľmi nenosilo. Keď v nejakom americkom filme zazneli slová „ľúbim ťa“, vyznelo to pateticky a človek sa cítil tak trošku trápne.
Keď som videla váš nový film, rozmýšľala som, koľko ľudí dokáže realisticky zhodnotiť, ak ich detstvo či vzťah s rodičmi šťastný nie je. Čo myslíte?
Zdá sa mi, že ľudí, ktorých zaujíma psychológia a vzťahy, je čím ďalej, tým viac. Aj vo vašom denníku pribúdajú rozhovory s odborníkmi a s ľuďmi, ktorí si prešli či prechádzajú nejakou traumatickou skúsenosťou, a väčšinou sa to dotýka rodiny, detstva alebo partnerských väzieb. Pre mňa je to dôkazom toho, že je tu potreba pozrieť sa do vnútra a konfrontovať sa s niečím, čo možno nie je úplne jednoduché. Podľa mňa to súvisí aj s tým, že sa máme relatívne dobre, pokiaľ ide o materiálne veci, a máme viac času zaoberať sa sami sebou. Samozrejme, že vždy si všetci budeme myslieť, že sa môžeme mať lepšie a zaslúžime si viac. Naši predkovia žili niekedy z ruky do úst a na rozdiel od nich sa dnes väčšinová stredná trieda už naozaj netrápi tým, čo bude jesť zajtra ráno. Na druhej strane je tu aj svet plný neistoty a strachu, sú tu úzkosti, ktoré vytvárajú tlak a nútia ľudí rozmýšľať nad tým, ako kvalitnejšie žiť a nie iba prežívať.
Odborníci hovoria, že ak si chcete lepšie porozumieť, korene napokon vždy vedú do detstva. Hovoríte, že kedysi bolo vlastne celkom štandardné, že sa v rodinách veľa nehovorilo o láske. Ako si to vysvetľujete?
