Dizajnérka hračiek: Dospieť neznamená prestať sa hrať
Významná dizajnérka hračiek Cas Holman už dve desaťročia navrhuje predmety a priestory, ktoré u detí rozvíjajú predstavivosť aj spoluprácu a rúcajú konvenčné predstavy o tom, ako by mala hra vyzerať. Jej prácu možno nájsť v domácnostiach, školách, knižniciach, múzeách aj na detských ihriskách po celom svete.
Po rokoch, keď sa sústreďovala hlavne na deti, zamerala pozornosť na dospelých. Vlani vydala so spoluautorkou Lydiou Denworth knihu, v ktorej prepája vlastné skúsenosti s výskumom a apeluje na dospelých, aby sa hrali slobodne, voľne, bez jasného cieľa a pravidiel.
„Jedným z dôvodov, prečo sa nám tak ťažko hrá, je, že sa bojíme odsúdenia. Sme takí zvyknutí počúvať vety typu ‚nesprávaj sa ako dieťa‘, že si hru nedovolíme,“ hovorí dizajnérka.
Podľa jej slov je najväčším problémom to, že predstava o hre je priamo zakorenená v našom chápaní toho, čo znamená byť dospelý. „Dospieť pre nás znamená prestať sa hrať; práve absencia hry je súčasťou toho, ako definujeme dospelosť. Dokonca používame výrazy ako ‚nesprávaj sa ako dieťa‘ alebo ‚už dospej‘. To všetko nás privádza k predpokladu, že by sme sa nemali hrať. Ale nie je to pravda a nemusí to tak byť – v skutočnosti hru stále potrebujeme,“ uvádza Holman.
Pri hraní podľa nej nepomáhajú ani rôzne životné tlaky, napríklad to, že musíme platiť účty. „Čas si veľmi často spájame s peniazmi – doslova hovoríme, že ‚čas sú peniaze‘ –, a tak si začneme myslieť, že všetok náš čas musí byť produktívny,“ dodáva.
Hra podľa nej môže mať mnoho podôb. „Hra je pozorovanie vtákov aj skákanie z najvyššej veže na kúpalisku a vykrikovanie ‚jupí!‘. Je to kontaktná improvizácia, zápas na podlahe, hádzanie kamienkov do kmeňa stromu, chichotanie sa s deťmi, čmáranie si na papier. Hra je všetko z toho – a nevyzerá vždy tak, ako si myslíme, že bude vyzerať,“ vysvetľuje.
Dizajnérka tiež spomína, že počas svojich prednášok pre učiteľov takmer vždy nakoniec zaznela otázka: „A čo dospelí?“ Najprv bola z nej zmätená, neskôr si uvedomila, že ide o reálnu potrebu, ktorú dospelí túžia naplniť. „Keď videli prácu, ktorú robím pre deti, vlastne trochu žiarlili. Chcela som, aby sa tešili z detských herných príležitostí, ale oni chceli to isté pre seba,“ hovorí.
Okrem navrhovania hračiek trinásť rokov vyučovala umenie a dizajn. Viedla kurzy zamerané na hru, prácu s drevom aj všeobecné hodiny dizajnu. „Mnoho z toho, čo vo svojom ateliéri robím, vnímam ako hru – bez sebakritiky a akýchkoľvek pochybností o sebe sa nechám unášať tvorivým procesom. Robím to len preto, že sa mi to zdá zaujímavé alebo zábavné, nesledujem tým konkrétny výsledok,“ opisuje.
Jej študenti mali od 18 do 32 rokov a videla, aké je pre nich niekedy náročné hrať sa. „Dnes už teda chápem, že moje hodiny boli vlastne vytváraním podmienok na hru dospelých,“ uzatvára.
