Túto svetovú vojnu môžete vnímať už pri ďalšej ceste na benzínovú pumpu
Keď máte ruku na pištoli, zatvorte na chvíľu oči. Všetko známe, upokojujúce, užitočné stmavlo, dymí, je preč. Iba značka s cenami pri ceste stále stojí.
Ako dieťa som na zadnom sedadle auta zatváral oči a počítal, kým otec alebo mama tankovali benzín. Auto, detský zázrak na kolesách, sa ukázalo byť úzkostlivo obmedzené červenou čiarkou na ukazovateli. No potom prišla upokojujúca vôňa benzínu, otváranie a zatváranie dverí vodiča. Nádrž je plná, život ide ďalej, cesta je otvorená. Žmurk, som v bezpečí.
Na križovatke môjho rodného mesta sa skrývali dve čerpacie stanice, ktoré privolávali výfukové plyny k starým kamenným budovám. Keď som sa naučil šoférovať, už som vedel, kde môžem natankovať. Strach z toho, že mi dôjde palivo, súperil s tínedžerskou túžbou byť slobodný, na nič nemyslieť, len tak ísť. Jazdiť po vidieckych cestách, otvárať okná, cítiť vzduch.
Všímal som si čerpacie stanice počas dochádzania do práce, jazdenia po Stredozápade a potom aj na dlhších trasách na atlantické pobrežie a späť. V tých časoch, keď ešte nebolo GPS, som mal v priehradke na palubnej doske svojho pickupu mapy; niekoľko krížikov označovalo miesta, kde môžem natankovať. Tieto pripomienky som v skutočnosti nepotreboval, pretože rytmus jazdy sa stal mojou druhou prirodzenosťou.
Nebolo kde natankovať
Ako Američan z časti krajiny, kde ľudia veľa jazdia autom, som si vyvinul intuíciu, kde musia byť čerpacie stanice, zmysel pre príliš dlhý úsek na diaľnici, pre kopec, za ktorým musí byť výjazd a miesto na natankovanie. Po presťahovaní sa do Kanady som stratil tento cit pre diaľnicu a musel som si dávať pozor na nenápadnejšie značky. To bolo trochu znepokojujúce. Ako by sme sa cítili, keby neexistovali žiadne čerpacie stanice?
Tieto malé vzorce obáv a rozhodnutí – prázdna nádrž, plná nádrž – tvoria každodenný život. A každodenný život možno považovať za samozrejmosť. Čo keby však prázdna nádrž predstavovala skutočné nebezpečenstvo?
