26. september 2026 je smutným výročím slovenských euroobčanov
Ústava z 1. septembra 1992 nám po komunistickej totalite vrátila európsku hodnotu ľudskej dôstojnosti. Jej novelizácia z 26. septembra 2025 nám túto kľúčovú demokratickú hodnotu zase vzala.
Už rok ma slovenská ústava v znení zmien z 26. septembra 2025 presviedča, že k mojej ľudskej dôstojnosti sa musí pristupovať nie individualisticky, ale „kolektivisticky“, pretože je podriadená slovenskej národnej identite a iba takto je v ústave chránená. Pre nás slovenských euroobčanov je takýto prístup neprijateľný a mnohým spôsobuje duševnú traumu.
Dôstojnosť človeka alebo ľudská dôstojnosť, ktorej význam sa vzťahuje na rešpekt, ktorý treba preukázať ľudskej bytosti, sa ako koncept v pozitívnom práve objavila dosť neskoro. Každé storočie od éry osvietenstva pomenovalo to, čo už nemohlo tolerovať, a zároveň vytvorilo hodnotu, vo svetle ktorej sa to už stalo neprijateľným: 18. storočie takto pomenovalo svojvôľu a postavilo proti nej slobodu. V 19. storočí sa netolerovateľnými stali aristokratické privilégiá a rôzne príslušnosti k rádu alebo triede vytvárajúce nerovné spoločenstvá, najlepšou obranou proti nim sa ukázala byť hodnota rovnosti. V 20. storočí sa najväčšou traumou ľudstva stali rôzne prejavy neľudskosti a na obranu proti nim sa postavila hodnota ľudskej dôstojnosti.
Odvtedy slovo „dôstojnosť“ pomenovalo v právnom poriadku civilizovaných národov to, čo ľudskej bytosti patrí na základe toho, že je človekom – ľudským jedincom –, a čo jej už žiadna vláda pod akoukoľvek zámienkou nemôže a nesmie vziať. Tieto tri hodnoty – sloboda, rovnosť a ľudská dôstojnosť – tak počas storočí nadobudli nielen filozofický význam, ale zasiahli ľudské spoločenstvo predovšetkým civilizačne, pretože vo svojej podstate každá z nich vytvára základy kultúry. A spoločne vyplnili existujúce medzery v právnom poriadku.
Keď etika a túžba po spravodlivosti musia zvíťaziť nad zákonnosťou
Proces ukotvenia hodnoty ľudskej dôstojnosti v právnych textoch dosiahol kulminačný bod až po druhej svetovej vojne. Vtedy sa tvárou v tvár holokaustu a zverstvám, ktoré sa vzpierali morálnemu a právnemu chápaniu, zakotvila nová kategória zločinov – zločiny proti ľudskosti. Počas norimberského procesu s nacistami v rokoch 1945 – 1946 svet v dôstojnosti človeka objavil základnú hodnotu schopnú podopierať všetky ľudské práva a základné slobody. Pred týmto procesom nebolo možné právne spochybniť ponižujúce a dehumanizujúce zaobchádzanie s človekom. Objavená hodnota ľudskej dôstojnosti však upozornila na to, že takéto zaobchádzanie sa už ďalej nemôže ospravedlňovať.
Ukážem to na príklade procesu s nacistom Adolfom Eichmannom v roku 1961 v Izraeli. Z pohľadu obetí genocídy a prokurátorov, ktorí viedli tento proces, neboli pochybnosti o tom, že účasť tohto vysokopostaveného nemeckého dôstojníka na vyhladzovaní Židov je etickým zlyhaním, ktoré je také obrovské a neodpustiteľné, že už odvolanie sa na etické dôvody musí nevyhnutne viesť k jeho odsúdeniu. Obvinený však svoju obhajobu postavil na úplne inom základe: na ospravedlnení, že jednoducho poslúchal rozkazy a dodržiaval pravidlá stanovené vojenskou administratívou. Teda mu stačilo odvolať sa na zákonné dôvody, aby sa vyhol trestnej zodpovednosti a trestu.
