Václav Havel by mal dnes 90 rokov. Ako sa bez neho žije jeho priateľom?
Vrátili sme sa do čias, kde sú opäť vycerené tie krvavé ruské zuby, takže Václav Havel začal byť zase aktuálny, vraví Jáchym Topol.
V septembrový utorok sa v Thunovskej ulici na pražskej Malej Strane dajú čakať len skupinky turistov. Vonkajšie dvere jedného zo starých domov však nevedú do turistických priestorov. Vedú do temnej chodby a potom do prízemia, kde má rozsiahlu pracovňu spisovateľ Jáchym Topol, jedna z najznámejších tvárí nedávno zatvorenej Knižnice Václava Havla.
Tento úzky dvojposchodový dom kúsok od Zámockých schodov kúpil pred šesťdesiatimi rokmi Topolov otec Josef a neskôr v ňom býval so svojím priateľom Vlastimilom Harapesom.
„Ocko sa bál, že mu dom zabavia eštebáci, a preto na Harapesa, člena komunistickej strany, polovicu prepísal. Pritom uzavreli ústnu dohodu, že to Harapes pred svojou smrťou prepíše späť na mňa a brata. To potom skutočne splnil,“ vysvetľuje Topol, ako prišiel k majetku.
Dom je zariadený ako kedysi, keď tu jeho otec krátko pred augustovou inváziou 1968 začal bývať a jednu izbu hore na poschodí vyhradil aj svojim dvom synom. Tí v dome striedavo bývali a neskôr tu s priateľmi vyrábali samizdaty. Teraz dom pôsobí dojmom tichého opusteného priestoru a Topol sem každé dopoludnie chodí písať.
„Teraz konečne mám čas dopísať svoju obrovskú esej o živote a diele Georgea Orwella. Je to 25 strán. Vycucávam si k tomu jeho životopisy, je to mravčia práca, všetko som si načítal – všetky denníky a romány vrátane tých piatich nepodarených, ktoré vydal pred Farmou zvierat,“ hovorí.
Po tretej hodine popoludní s písaním končí, zamieri pre malého syna do škôlky, pôjdu na ihrisko a navečer domov.
„Okrem toho mi vydavateľstvo Torst vydáva súbor básní. Vďaka odchodu z knižnice mám po dlhom čase priestor napísať aj nejaké nové. Takže som teraz nezamestnaný básnik, čo je najkrajšie povolanie – kým vám nedôjdu prachy,“ hovorí Topol.
Potom dodá, že ten čas sa asi blíži, takže uvažuje o predaji domu. „Treba sa postarať o opravy a v našej rodine nie je nikto, kto by na to mal čas,“ hovorí Topol a ako dôkaz opisuje svoj najbližší program.
„Zajtra letím do Kolína, Bonnu a Düsseldorfu, kde budem hovoriť pri príležitosti nemeckého vydania knihy V noční tramvaji. Čítanka Václava Havla, ktorú sme v knižnici urobili ako poslednú vec. Potom budem týždeň na veľtrhu vo Frankfurte predstavovať svoju poslednú knihu.“
Kvôli ceste do Nemecka odmietol pozvanie z Broumova, odkiaľ mu písali, že v mestskom vzdelávacom centre usporadúvajú debatu k Havlovmu deväťdesiatemu výročiu narodenia a radi by ho mali ako hosťa. Alebo pozvánku z Nového Boru, kde chceli, aby dorazil na uvedenie výstavy k deväťdesiatinám Havla.
„Také pozvania dostávam každý druhý deň,“ hovorí Topol na dôkaz toho, že o Havla je medzi ľuďmi aj roky po jeho smrti stále veľký záujem.
Nečakaný jarný koniec Knižnice Václava Havla, zavedenej inštitúcie s viac než dvadsaťročnou tradíciou určenej na šírenie Havlovho odkazu, spôsobil medzi vďačnými priaznivcami najdôležitejšej českej osobnosti našej doby šok a mnohí ešte nepochopili, prečo vlastne knižnica skončila.
