Nobelovu cenu za fyziku získal vedec, ktorý v ľadovom laboratóriu sprístupnil vesmírnu exotiku
Nobelovu cenu za fyziku za rok 2026 získal belgický fyzik Francis Halzen, ktorý premenil kubický kilometer ľadu na laboratórium s potenciálom odhaliť najväčšie záhady vesmíru. Halzenovou myšlienkou bolo využiť ľadovec na južnom póle na detegovanie neutrín.
Ide o základné častice, z ktorých sa skladá náš vesmír. Väčšina z nich si cezeň prelietava takmer nebadane. Neutrína totiž nemajú takmer žiadnu hmotnosť ani náboj. Vďaka tomu dokážu prejsť akoukoľvek hmotou takmer bez interakcie. Napríklad len cez naše telo prúdi každú sekundu približne sto biliónov rôznych druhov neutrín bez toho, aby sme si to akokoľvek všimli.
„Pravdepodobnosť, že neutríno bude s naším telom interagovať, je tak raz za život. Ale je to taká slabá interakcia, že v našom organizme nevyvolá žiadne následky,“ povedal pre Denník N v archívnom rozhovore teoretický fyzik Fedor Šimkovic, ktorý sa neutrínami zaoberá.
Vesmírni poslovia
Vďaka tomu, že neutrína nezmení takmer žiadna interakcia s hviezdami, planétami ani celými galaxiami, nesú autentické informácie z čias svojho vzniku. Preto sa považujú za takzvaných vesmírnych poslov, ktorí nám vedia povedať veľa o vývoji vesmíru či o rôznych exotických javoch, ktoré v ňom prebiehajú.
„Neutrína patria k najpočetnejším, ale aj najzáhadnejším elementárnym časticiam vo vesmíre. Môžu vysvetliť dominanciu hmoty nad antihmotou, ako aj existenciu záhadnej tmavej hmoty a tmavej energie vo vesmíre,“ hovorí fyzik Fedor Šimkovic v reakcii na udelenie Nobelovej ceny.
Dodáva, že existujú aj úvahy, že neutrína by sa mohli použiť na medziplanetárnu a medzihviezdnu komunikáciu, keďže tieto častice na rozdiel od rádiových vĺn slabo interagujú s hmotou.
Avšak na to, aby sme z neutrín tieto vzácne informácie vydolovali, ich potrebujeme zmerať. To je extrémne ťažká úloha – vzácne zrážky neutrín s jadrom atómov dokáže zaznamenať len veľmi citlivý detektor. Preto si častice vyslúžili aj ďalšie prívlastky, ako „prízračné kozmické častice“ či „duchovia subatomárneho sveta“.
Antarktída ako ideálna lokalita
Tu sa dostávame k práci Francisa Halzena z Wisconsinskej univerzity v Madisone. Švédska kráľovská akadémia mu Nobelovu cenu udelila za navrhnutie a zrealizovanie neutrínového observatória IceCube v Antarktíde. To neskôr viedlo k objavu vzácnych vysokoenergetických neutrín astrofyzikálneho pôvodu.
Časticový fyzik prišiel prvýkrát s plánom ľadového observatória v roku 1988. Ľad považoval za vhodný materiál vďaka tomu, že pri vzácnych zrážkach neutrína s atómovým jadrom vzniká slabý záblesk svetla. Ten môžu zaznamenať senzory umiestnené v čírom ľadovcovom ľade o niečo jednoduchšie.
