Hudobný kritik, ktorý sa nepriatelil s muzikantmi: Vedel som, že budem musieť napísať pravdu
Renomovaný britský hudobný novinár Simon Reynolds vysvetľuje, prečo dal prednosť písaniu o hudbe pred jej hraním. V rozhovore približuje, kedy a z akých dôvodov začal o hudbe premýšľať iným spôsobom než ostatní publicisti.
Bol pri tom, keď v Británii vznikali postpunkové a shoegazové kapely aj pulzujúca scéna elektronickej hudby. Sledoval to zblízka od polovice 80. rokov ako novinár časopisu Melody Maker, neskôr na voľnej nohe. Je autorom stoviek článkov, rozhovorov aj vplyvných kníh ako Retromania: Pop Culture’s Addiction to Its Own Past. Novinku Still in a Dream prišiel osobne predstaviť do Bratislavy ako hosť literárneho festivalu Novotvar.
Nikdy vás nelákalo hudbu hrať?
Skúsil som to. Požičal som si gitaru od kamaráta a naučil sa pár akordov. Vedel som zahrať pieseň Wild Thing od The Troggs, v polovičnom tempe. Keby som sa dostal k zosilňovaču a efektom, možno by ma to tak nadchlo, že by som pokračoval, ale stal by som sa priemerným gitaristom. Nemal som pocit, že by vo mne bola hudba, ktorá musí ísť von. Vedel som, že to, v čom som naozaj dobrý, je písanie.
Ako ste prišli na to, že vám lepšie ide písanie?
Písať som začal ako veľmi mladý. Poviedky, dokonca aj pár básní, tie však neboli bohviečo. Ale pri esejach alebo slohoch z angličtiny to bolo iné. Napísal som napríklad esej o Dickensovi a mal som pocit, že mi to ide. Nebolo to ešte príliš hlboké premýšľanie, ale ako samotné písanie to bolo dobré. Rozhodne lepšie než to, čo písali spolužiaci.
Monitor ste zakladali s cieľom urobiť hudobný magazín podľa vlastných predstáv?
Niekedy tam boli aj veci ako móda alebo analytické texty do istej miery ovplyvnené filozofom Foucaultom. Jeden môj kamarát prečítal množstvo ženských časopisov a magazínov so životnými radami, následne v nich analyzoval prístup k práci takým foucaultovským, postštrukturalistickým spôsobom. Takže sme sa venovali aj iným témam, ale hudba bola v centre nášho záujmu. Ja a ďalší štyria ľudia sme písali, časopis editovali a distribuovali. Dizajn a zalamovanie robil kamarát.
Keď ste mali vlastný časopis a darilo sa vám, prečo ste sa rozhodli zamestnať ako redaktor v profesionálnom hudobnom časopise?
Nikdy som si nepredstavoval, že budem robiť len náš magazín. Chcel som pracovať v renomovanom hudobnom médiu, pretože ho čítalo oveľa viac ľudí a dostávali ste za to zaplatené. Zdalo sa mi to ako tá najúžasnejšia vec. Texty o hudbe som vnímal ako príležitosť písať o najrôznejších veciach – o politike, o povahe ľudskej existencie a túžby. Všetky tieto veľké témy boli s hudbou prepojené.
Väčšina textov o hudbe ju len opisuje. Vy alebo napríklad Mark Fisher ju skôr vysvetľujete zo širšieho pohľadu. Súvisí to s tým, že ste študovali históriu a čítali filozofické knihy, napríklad spomínaného Foucalta?
Bol som rozhodne jeho fanúšikom. V Monitore vyšlo množstvo textov, ktoré som napísal ako človek, čo čítal veľa Foucaultových diel. Alebo ani nie tak veľa, ale dostatočne na to, aby som porozumel takémuto spôsobu písania, a priťahovala ma predstava vidieť veci ako systém. Veľmi ma zaujímala myšlienka diskurzu, toto slovo Foucault používa neustále. A ja som si hovoril: „Aha, existuje tu rockový diskurz alebo diskurz hudobných novín.“ Vždy som mal pocit, že jazyk, ktorý hudbu obklopuje – a ku ktorému prispievajú hudobníci, fanúšikovia, kritici, ale aj nahrávacie spoločnosti a ľudia z marketingu či proma – sa na nej podieľajú rovnako. Všetci spoločne vytvárame tento jazyk okolo hudby. Hovoríme o tom, čo od nej chceme, po čom túžime, čo si myslíme, že hudba robí alebo na čo vôbec je. Presne to ma zaujímalo.
