Na násilie treba odpovedať nenásilím
Útok na základnej škole v Staškove otvoril v školách veľký priestor pre obavy a strach a zároveň rozprúdil celospoločenskú debatu o násilí. Sú dnešné deti zlé? Je na vine škola, ak nedokáže suplovať zlyhávajúcu rodinu?
Pre tých, ktorí tragédiu zažili na mieste – deti, zamestnancov školy, rodiny, záchranárov i obyvateľov obce –, je to teraz hlboká bolesť. Nikto z nás nemá právo ju zvonka hodnotiť, posudzovať, hľadať vinníkov či robiť predčasné závery. To, čo v ľuďoch spustil násilný čin, si zvonka nevieme ani predstaviť a viac než čokoľvek iné im teraz pomáha tichá podpora.
Aj preto svetové autority ako WHO či APA a na Slovensku Liga za duševné zdravie odporúčajú pri takýchto udalostiach maximálnu zdržanlivosť. Má vzniknúť jeden základný naratív postavený na overených faktoch a pozornosť sa má sústrediť na podporu a krízovú intervenciu na mieste.
Spoločnosti môže pomáhať aj to, ak sa vedie odborná diskusia o duševnom zdraví a hľadajú sa cesty prevencie – nie komentáre o tom, kto, čo, ako a kedy urobil a kto za čo asi môže. V čase krízy pomáha solidarita, súdržnosť a vyzdvihovanie odvahy, dobra a hrdinstva.
Naopak, nepomáha šíriť pocity viny, strachu a hnevu, hoci je prirodzené, že sa v nás spúšťajú. Ich šírenie môže vyvolať aj vlnu ďalšieho násilia. Strach má enormnú moc a totalitné režimy to vždy vedeli dobre využiť.
Kto si teda má sadnúť na lavicu obžalovaných?
Pátranie po príčinách zla vedie viac k systému než k jednotlivcovi. Paradoxne – pátranie po zdroji dobra a hrdinstva vedie viac k jednotlivcovi. Nevychované deti, nebezpečné školy, konfliktní rodičia či pedagógovia?
