Obyvateľ Panónie
Často zabúdame, že žijeme v jednej z najkrajších častí Európy. Hudobník Ľudovít Rajter (1906 – 2000) nám to pripomína.
Jeden z najkrajších výhľadov na Panóniu sa naskytne z okna vagóna, len čo v Parndorfe (Ort) prestúpite na vlak smerujúci do Eisenstadtu. Ide o jednu z mála súprav v strednej Európe, ktoré zastavujú na znamenie. V dlhej, ostrej zákrute vás ohluší kvílenie, a ak neskoro stlačíte gombík, teda ak rušňovodičovi včas nesignalizujete, že chcete vystúpiť, máte smolu.
Spoj sa volá Pannoniabahn. Je posledným úsekom historickej trate spájajúcej Prešporok so Šopronom, po ktorej sa začalo jazdiť v roku 1897. Tridsaťkilometrová trasa dnes trvá tridsaťpäť minút, čo sa mi zdá ako správna panónska rýchlosť – či skôr pomalosť.
Môžete si tak vychutnať pohľad na rovinu tiahnucu sa až po obzor, na zdanlivo nekonečnú stepnú krajinu, Viedenskú kotlinu alebo Malú uhorskú nížinu. Svet medzi stredným Dunajom a Sávou
Mňa táto scenéria vždy znova naplní úžasom. Rovina v lete rozpálená čoraz silnejším slnkom, v zime často ponorená do skorého súmraku a temer každodennej rannej hmly, rozsiahle trstinové plochy, odlesk čoraz plytšej hladiny Neziderského jazera v diaľke, neraz aj súvislý biely povlak solí.
Bicykle, člny, vidiecke obchody, kone, železničné priecestia, vinohradníci. Uprostred leta na lúkach vždy zakvitne vzácna, chocholíkovito rozkonárená fialová astra panónska.
Pomaly miznúca krajina ako z melancholických fotografií modernistu Andrého Kertésza, ako z príbehov Danila Kiša, z diel Györgyho Sebestyéna či z magickej panónskej mytológie Miklósa Mészölyho.
