Stále cítime strach a zlosť, hovoria verejne známi kvír ľudia štyri roky po teroristickom útoku na Zámockej
Už sú to štyri roky, odkedy pri teroristickom útoku na Zámockej ulici zomreli Matúš Horváth a Juraj Vankulič. Udalosť doteraz rezonuje aj v pamäti verejne známych osobností, ktoré svoju kvír identitu neskrývajú. V ankete opísali, ako si ju postupne v rodnom meste uvedomovali a ako sa menil ich pocit bezpečia.
Psychologička Kristína Kasanová a psychológ Andrej Kuruc sa zhodujú, že verejne známi kvír ľudia môžu predstavovať vzory pre tých, ktorí o svojej identite zatiaľ nehovoria. „Môže byť náročné nájsť takéto vzory vo vlastnej rodine, v škole alebo okolí. Známe osobnosti túto medzeru vypĺňajú: sú viditeľné, dostupné cez médiá a umožňujú zažiť pocit blízkosti či porozumenia aj človeku, ktorý sa zatiaľ nemá komu zdôveriť,“ vysvetľuje Kuruc.
Pýtali sme sa: 1. Ako si spomínate na objavovanie svojej identity vo svojom rodnom meste? 2. Ako sa počas života menil váš pocit bezpečia? Cítite sa v tomto období bezpečne?
Peter Bebjak, režisér; Partizánske/Chynorany
1. Tajil som to. Nepoznal som žiadneho geja v okolí, nikde sa o homosexualite nehovorilo, a keď áno, tak posmešne, skôr ako vtip – preto tá utajenosť. Nevedel som si predstaviť, komu sa zdôveriť. Bál som sa toho, čo by mohlo nasledovať – sklamanie, smútok, hanba. A tak som sa rozhodol, že nemám dôvod to niekomu hovoriť, a žil som s tým sám pre seba a v sebe. Dlho. Dlhšie, než by som mal.
2. Osobne som sa nikdy nestretol s nejakou otvorenou nenávisťou či fyzickým atakom. Nezarátavam do toho internet, sociálne siete a diskusné fóra, čo je stoka pre zbabelcov, kde si anonymne vylievajú svoju nenávisť na všetkých a na všetko. To nie je pre mňa meradlo, aj keď musím uznať, že majú obrovský vplyv na atmosféru v spoločnosti. Zlom pre mňa nastal 12. 10. 2022. To, čo sa stalo, a hlavne to, čo nasledovalo, je pre mňa obrovským sklamaním a stále vo mne vyvoláva zlosť. Namiesto zmierenia, empatie, pochopenia prišiel pravý opak – slovné útoky od primitívnych politikov a verbálne a neverbálne útoky na gejov, lesby, trans ľudí. Vtedy som dostal strach, kam to až môže zájsť – či si hlupáci pri moci neuvedomujú, akú majú zodpovednosť. Ten jeden jediný deň som mal strach o seba a svojho partnera. Vzápätí som si však uvedomil, že strach nie je cesta, ako chcem žiť. A s*ať na hlupákov. Ale zlosť a sklamanie zostali.
Nina Kohout, speváčka; Trenčín
1. Obrovským faktorom na mojej ceste sebapoznania boli a vždy budú moji rodičia, ktorí pre mňa a moje sestry odjakživa vytvárali prostredie dýchajúce presvedčením, že jediné, za čo sa človek môže hanbiť, je ubližovanie druhým. Vnútorná sloboda, úprimnosť k sebe i k okoliu a otvorená zraniteľnosť večne hraničiaca s nekonečným temperamentom pre život boli našou rodinnou politikou. A tak by mi ani nenapadlo pociťovať hanbu pri niečom takom prirodzenom, ako je ľudská láska či prvé zamilovanie. To, že nešlo o chlapca, ale o dievča, bol len detail, ktorý si, chvalabohu, nevyžadoval takmer žiadnu vnútornú prípravu na moment, keď túto skutočnosť vpustím medzi svojich najbližších.
