Odborníci na vzťahy: Tichá domácnosť je horšia ako otvorený konflikt
Napätie a stres z tichej domácnosti sú horšie ako otvorený konflikt, pri ktorom máme všetko na stole a vieme, s čím narábame. V rozhovore o partnerských hádkach to uviedli psychológ Aleš Bednařík a filmová režisérka a odborníčka na zoznamovanie Diana Fabiánová.
„Keď sa jeden alebo dvaja ľudia uzavrú, v hlavách im prebiehajú silné paranoidné, úzkostné, katastrofické scenáre, napätie a stres sú oveľa väčšie. Neodporúčam tichú domácnosť,“ povedal Bednařík.
Dvojica opisuje aj to, aké chyby robia pri hádkach oni sami a čo považujú za vhodný postup pri uzmierovaní sa. Fabiánová považuje kvety pri zmierovaní za „nadpoužívané“ a za floskulu, ktorá nefunguje najmä po ťažkých hádkach.
Vysvetľuje tiež, prečo ju uráža, ak partner počas hádky začne jej pocity a postoje spájať s menštruáciou. „Muži tým ženám berú legitimitu. Keď to tak zarámcujú, berú nám právo riešiť to. Automaticky odmietajú, že to, čo hovoríme, je legitímne, skutočné,“ tvrdí.
Najčastejšie chyby počas konfliktov
Fabiánová priznáva, že niekedy počas konfliktov robí „asi všetko zle“. „Stáva sa mi, že poviem niečo, o čom viem, že ublíži a konflikt to nijako nevyrieši. No v tej emócii to skrátka nezvládnem a rypnem si,“ uviedla.
Hoci sa snaží nerýpať do partnerových slabých miest, priznáva, že občas niektorú „chrastičku“ odlúpne. Uvedomuje si to hneď, ako to vysloví.
So svojím manželom sa podľa vlastných slov nehádajú často. „Nemávame hádky ako z filmu, s nadávkami a lietajúcimi taniermi. Môj muž ma nikdy neurazil vulgarizmom,“ hovorí.
Keď sa pohádajú, manžel sa skôr bojí jej ticha, pretože vie, že vtedy je zle. Fabiánová však priznáva, že raz mu vulgárne nadala a raz mu dokonca dala facku.
„Bola som vtedy tesne po pôrode a on urobil najväčší partnerský prešľap v našom živote. Nebola to silná facka, skôr vyjadrenie bezmocnosti a zúfalstva. Možno som zneužila to, že ako žena si to môžem dovoliť, lebo on by mi ju nikdy nevrátil,“ opisuje s tým, že išlo o výraz čistej beznádeje.
Následne si to vyčítala. „Vtedy som sa nespoznávala a nemám najmenšiu chuť to zopakovať. Som absolútna pacifistka – nikdy som neudrela svoje deti ani nikoho iného, s nikým som sa nebila a k násiliu mám averziu,“ dodáva.
Bednařík to označuje za dobrý príklad toho, ako v bezmocnosti a hneve niekedy urobíme niečo, čo je živočíšne a nesúvisiace s našou osobnosťou a presvedčeniami. „Deje sa to nielen v manželských vzťahoch, ale napríklad aj v ordináciách u lekárov – keď sú pacienti zúfalí, bezmocní a rozhnevaní, hnev sa premení na agresiu,“ vysvetľuje.
Aj psychológ robí chyby
Bednařík, ktorý je vo vzťahu 36 rokov, priznáva, že chyby robí aj napriek svojej profesii. „Najhoršie je, že si to aj uvedomujem, no aj tak sa opakujú,“ hovorí.
V konflikte má tendenciu mať uštipačné alebo sarkastické komentáre, ktorými chce situáciu zľahčiť. „Akurát moja žena v takýchto situáciách moje vtipné komentáre neberie ako humorné, skôr sa jej to dotkne,“ priznáva.
Ako psychológ vie, že v konflikte berieme správanie druhého človeka paranoidne a vzťahovačne, aj keď je neutrálne. Napriek tomu má nutkanie povedať to, čo mu napadne, aj keď dopredu vie, že to manželka nebude brať dobre.
Druhou jeho chybou je, že je „ukecaný“ a v konflikte má mylné presvedčenie, že keď bude presviedčať, vysvetľovať a rozprávať, tak sa to vyrieši. „Ja som ten, čo búši na dvere, že otvor, chcem sa rozprávať, a ona potrebuje oveľa väčšiu pauzu,“ opisuje.
Za 36 rokov sa však naučil spomaliť a vydržať nejaký čas nerozprávať. Jeho žena sa zas naučila skrátiť čas mlčania. „Učíme sa prispôsobovať sa tomu druhému, ale stále sa dva- či trikrát do roka pohádame, vynadáme si a povieme si niečo nepríjemné,“ dodáva s tým, že hádka nie je najhoršia verzia konfliktu – mlčanie je horšie.
