Moderátor Sajfa o pobyte v nemocnici so synom: Boli sme tam dva mesiace, ale boli sme spolu
Moderátor Matej „Sajfa“ Cifra si minulú jar prežil obdobie bezmocnosti, keď strávil dva mesiace so svojím synom v nemocnici. V rozhovore opisuje, čo mu pomáhalo v ťažkých chvíľach, aké „benefity“ videl v dvojmesačnom pobyte v nemocnici, prečo sa snaží žartovať aj v ťažších situáciách, ako sa zbavuje zlej nálady, ako vníma slovenské zdravotníctvo a čo pre neho znamená pomoc.
Keď si na to spomenie, ako prvý mu príde na um jeho syn Šimon. Predstaví si jeho tváričku, jeho ružové vlasy po operácii. Odvtedy, ako s ním zažívali zdravotné problémy, prešiel nejaký čas a snaží sa z každého momentu, o ktorom vie, že bol nebezpečný, život ohrozujúci a ťažký, zapamätať si to pekné, to dobré. Boli dva mesiace v nemocnici, ale boli spolu. A to je dôležité.
Ktorý rodič si povie, že bol nonstop dva mesiace so svojím dieťaťom v jednej izbe? Hoci už by si to nechcel zopakovať. So ženou prežili niečo, čo neprežíva každý rodič. Všetci sa boja o svoje deti, ale je iné, keď majú soplík, chrípku. Myslí si, že to medzi sebou nikdy nevyslovili, ale je stopercentne vedomý toho, že sa na svoju ženu vie v akejkoľvek životnej situácii spoľahnúť. A to je veľmi dôležité zistenie. Nehovorí, že to predtým nevedel, ale skúsenosti so Šimonom ho utvrdili v tom, že to tak je. To je asi jedno z najdôležitejších zistení, ktoré tam mali.
S manželkou sú manželmi desať rokov a toto je veľmi špecifická situácia. Nenazval by to úplne nové, lebo aj pred manželstvom sa poznali dosť dlho. Možno aj sama zažila situácie, keď sa na toho druhého potrebuješ spoľahnúť. Oni si to striedali – keď sa rúca jeden, nemôže sa rúcať druhý. Ale keď máš chuť sa rúcať, vieš sa spoľahnúť, že ten druhý sa v tej situácii rúcať nebude. Boli momenty, keď si to navzájom vystriedali. Bolo pre neho hrozne dôležité, že sa za to nehanbil a dal emóciám voľný priebeh, lebo vedel, že má vedľa seba človeka, ktorý to na ten krátky čas potiahne.
V podstate sa striedali, hoci prvé dva týždne samotnej hospitalizácie tam bola Veronika nonstop a on bol ten, kto večer odchádzal domov. Každé ráno prišiel a až na štrnásty-pätnásty deň si povedali, že sa začnú striedať. To bolo po tom, ako jednej sestričke povedala: „Viete čo, milá pani, bolo by fajn, keby ste šli domov.“ Prečo? Oddýchnuť si? Áno. Jednoducho vyjsť z toho prostredia. Nezažívať nonstop len to nemocničné prostredie, ale ísť si oddýchnuť, dať si vaňu. Vypnúť.
Keď si spomína na tie dva mesiace v nemocnici, pre neho bol ťažký prvý mesiac. Hoci jeho žena by to možno vnímala trochu inak. Potom sa to však preklopilo do takého pobytu, že „vy tu ešte ostaňte, pre istotu“. A zrazu si tam vytvorili kamarátske vzťahy s pani doktorkou, s milými sestričkami. Šimon sa tam neskôr vozil na infúzke, mohlo prísť aj viac návštev.
