Dve knihy ponad čas a dejiny opisujú ten istý jav: premenu idealistov na monštrá
„Ak chcete vedieť, čo si Boh myslí o peniazoch, pozrite sa na tých, ktorým ich dal,“ napísala americká spisovateľka Dorothy Parker. Pri pohľade na politikov vládnej koalície, ktorí už bohatí sú alebo veľmi chcú byť, je jasné, čo mala na mysli.
Ešte donedávna sa politici za svoju túžbu po bohatstve hanbili. Vladimír Mečiar sa dlho pýšil tým, že býva v trojizbovom byte a jazdí na starom Opeli Corsa – až kým sa neukázalo, že je majiteľom vily Elektra, na ktorú si nemohol oficiálne zarobiť. To mu zlomilo politické väzby. Vtedy ešte voliči chceli, aby politici boli skromní.
Dnes to už neplatí. Vládni politici otvorene pohŕdajú skromnosťou a pýšia sa luxusom. Ich voliči im to buď odpúšťajú, alebo ich za to obdivujú. Zabudli na pravidlo, že ak peniaze plodia moc a moc plodí ďalšie peniaze, z ľudí, ktorí sa ocitnú v tejto špirále, sa stávajú sociopati. Takíto ľudia dnes vládnu veľkej časti sveta, Slovensko nevynímajúc.
Zuckerberg a moc
O jednom z nich – Markovi Zuckerbergovi – napísala Sarah Wynn-Williams knihu Bezohľadní ľudia, ktorá vyšla v slovenskom preklade vo vydavateľstve Denníka N. O druhom napísal Ladislav Mňačko knihu Ako chutí moc, ktorá vyšla pred vyše polstoročím.
Obe knihy sa u recenzenta stretli v jednom mesiaci skôr náhodne, no práve to je pôvab literatúry: keďže jej témou je ľudská povaha, ktorá sa nemení, môžu sa stretnúť ponad čas a dejiny. Obe plasticky ukazujú premenu ľudských bytostí, ktorých dobré a zlé vlastnosti sú obvykle v rovnováhe, na neľútostné monštrá.
