Československí legionári boli skutoční vlastenci, vraví historik Michal Rak
Vybojovali prvú Československú republiku, no stali sa nepohodlnými pre oba totalitné režimy – nacistický aj komunistický. Československí legionári boli zviazaní s tradíciou prvej republiky a bojom za slobodu. Ako obstáli v konfrontácii s totalitami a ako prežívala legionárska tradícia? O tom hovoril historik Michal Rak z Československej obce legionárskej.
Armáda štátu vznikla skôr ako štát
Československé légie možno označiť za malý zázrak. Americký spisovateľ Kevin McNamara, ktorý sa ich príbehu venoval v knihe Dreams of a Great Small Nation, ich opisuje ako svetový unikát – armáda štátu vznikla skôr ako samotný štát.
Keď v roku 1914 vypukla prvá svetová vojna, veľa ľudí, najmä Slovanov, Čechov a Slovákov, ju vnímalo ako konflikt medzi slovanstvom a germánstvom. Nezávisle od seba sa vo Francúzsku a v Rusku medzi Čechmi a Slovákmi, ktorí tam žili a pracovali, zrodila myšlienka zapojiť sa do boja proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. Do vojny vstupovali s myšlienkou slovanskej vzájomnosti a spolupatričnosti.
V tom čase ešte nemuseli snívať o tom, že by mohli bojovať za samostatnosť Čechov a Slovákov a mať vlastný štát. Predovšetkými sa chceli vymedziť proti Rakúsko-Uhorsku a Nemecku a ukázať štátom Dohody, že stoja na ich strane. Boli to najrozličnejší ľudia – remeselníci, študenti, umelci.
Druhá fáza budovania légií
V roku 1916 nastala druhá fáza budovania légií. V ruských zajateckých táboroch sa nachádzalo veľké množstvo rakúsko-uhorských vojakov z českých krajín a zo Slovenska, ktorých zajali počas prvej svetovej vojny. Vďaka diplomatickým úspechom Masaryka a Štefánika mohli zajatí vojaci vstupovať do formujúcich sa československých jednotiek a aj sa k nim hlásili. Noví dobrovoľníci po roku 1916 už počítali s tým, že nový štát by mal byť republikou s prezidentom, a svojho politického vodcu našli v osobe Tomáša Garrigua Masaryka.
Títo vojaci sa na frontoch veľmi osvedčili, najmä v roku 1917 v bitke pri Zborove. Potom sa im v roku 1918 podarilo ovládnuť Transsibírsku magistrálu v bojoch proti boľševikom, ktorí boli v tom čase vnímaní ako spojenci Nemecka. Dohodové štáty na Západe sa na nich pozerali tak, že Nemci im umožnili prevziať moc v Rusku, a preto ich považovali za legitímneho nepriateľa.
Základ novej republiky
Vďaka tomu, že československí vojaci, najmä v Rusku, dosiahli významné vojenské úspechy, mohol profesor Masaryk ako politický predstaviteľ légií rokovať so Spojencami a hovoriť im, že Česi a Slováci chcú samostatný štát a sú ochotní zaň bojovať. V roku 1918 mala táto armáda približne stotisíc vojakov v Rusku, Taliansku, Srbsku a vo Francúzsku. Zastúpené v nej boli skutočne všetky vrstvy spoločnosti.
Legionárska tradícia a legionársky odznak sa stali jedným zo základov novej republiky. Najvýznamnejším štátnym sviatkom bol 28. október, deň vzniku republiky, a hneď druhým najvýznamnejším bol 2. júl, výročie bitky pri Zborove. V roku 1919 bol prijatý zákon o takzvanom legionárskom štatúte. Podľa tohto zákona bol legionárom číslo jeden prezident Masaryk, legionárom číslo dva minister Beneš a až potom nasledovali ďalší vojaci.
Osobnosti mladej republiky
V spoločnosti aktívne pôsobili aj legionárske spolky, ktoré organizovali prednášky a otvárali múzeá. Mnohé osobnosti z československých légií sa podieľali na rozvoji mladej Československej republiky. Spomedzi legionárov zo Slovenska treba spomenúť neskoršieho architekta Juraja Tvarožka, ktorý ovplyvnil medzivojnovú podobu Bratislavy. Postavil viacero významných funkcionalistických stavieb, napríklad Mestskú sporiteľňu či legendárnu Metropolku.
Mnohí vojaci, ktorí sa preslávili v zákopoch prvej svetovej vojny, sa stali základom a budovateľmi novej československej armády. Patrili medzi nich generáli Jan Syrový, Stanislav Čeček, Sergej Vojcechovský či Ludvík Krejčí. Zaujímavou osobnosťou bol aj generál Otakar Husák, ktorý sa podieľal na formovaní československého vojska v Rusku, odkiaľ sa v roku 1917 presunul do Francúzska. Tam velil legionárom počas bojov pri Terrone. Už v roku 1918 si ho prezident Masaryk vybral za prednostu svojej vojenskej kancelárie. Významne sa podieľal aj na unifikácii armády. V roku 1920 sa stal ministrom národnej obrany a túto funkciu zastával približne rok.
Medzi legionármi sa našiel aj niekto, kto sa od demokratických myšlienok prvej republiky odklonil. Takouto osobnosťou bol napríklad generál Gajda, rozporuplná postava našich dejín, ktorá sa preslávila počas bojov na Sibíri. Bol to svojrázny človek, ktorý sa často dostával do sporov prakticky so všetkými ostatnými.
