O kostlivcoch zo skrine v karpatskej kotline
Vlaková stanica v Ružomberku v roku 1942. Vo vagóne do Žiliny a odtiaľ do Osvienčimu sú aj dve kamarátky starej mamy autorky textu. Stará mama tam niekde stojí, cíti svoje zmrazené vnútornosti, nehýbe sa. Možno práve vďaka tomu prežije.
Zvyšok života však bude jej psychika zápasiť s pocitmi zlyhania a hanby, že nič neurobila. Bude ich potláčať – treba žiť. O to mocnejšie sa prenesú na ďalšie generácie jej detí a vnúčat. Premenia sa na tajomné voľné radikály v reakciách ľudí narodených dávno po tom okamihu z roku 1942, do čias televízorov, smartfónov a kórejského popu.
Takto to prebieha – pasívny svedok utrpenia cíti vinu za to, že nezasiahol. Časom sa premení na tajnú zamlčanú hanbu. Mlčanie o nej sa dedí. Autorka textu ju má tiež. Produkuje výčitky svedomia, ktoré znehybňujú a nemajú riešenie.
Nedá sa to vydržať – psychika vyrába kompenzácie a obrany. Jednou možnosťou je normalizácia zla. Inou, menej pretriasanou v intelektuálnych kruhoch, ale rovnako mocnou a aj dosť úľavnou, je rigidná kompenzačná ochrana potomkov obetí. Imperatív večnej polarizácie. Akákoľvek, aj konštruktívna kritika súčasného stavu veci je zradou, prikŕmenou legitímnou obavou, že kritiku zneužijú antisemiti.
Iná časť vnútra kričí, že ja som tam nebola. Ja nie som moja stará mama.
