O karikatúrach našich tradícií
V slovenskej spoločnosti sa rozšíril nešvár: tradíciami sa oháňajú konzervatívci a až monopolne si ich privlastňujú. Akoby tradície patrili len spiatočníkom, neoľudákom, zápecníckym nacionalistom a klerikom. Patrím k tým, ktorí pol storočia tvrdia, že o tradície sa treba oprieť – ale vždy o tie, ktoré potiahli Slovensko dopredu, nie dozadu.
Otvoril sa nám doma nový front: Si za Koneva či proti nemu? Nemám nič proti ucteniu si pamiatky tých, čo padli v boji proti fašizmu, aj pamiatky sovietskych vojakov. Konev však ani nepadol a záľuba v oslobodzovaní iných národov mu dlho nevydržala: keď sa Maďari chceli oslobodiť spod Stalinovej čižmy, ukázal im krvavo, kto je pánom. Je zarážajúce, s akou vervou sa pustili ficovci postaviť pomník tomuto ruskému maršalovi. Naši hrdinovia SNP, generáli Viest a Golian, ktorí sa postavili na čelo boja proti fašizmu u nás doma, nemajú žiaden pamätník. S rovnakým entuziazmom bojovali Ficovi vyjednávači v Bruseli za to, aby dostali ruských miliardárov, oligarchov zo sankčného zoznamu EÚ.
Kultúrne vojny tu máme odvtedy, čo vtedajší poslanec za KDH Vlado Palko inicioval prijatie deklarácie o zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach. Celý koncept bol prebratý z amerického náboženského a ideologického prostredia. U nás sa o týchto témach diskutovalo v súvislosti s európskymi politickými zápasmi o sekularizáciu štátu a o oddelenie štátu a cirkvi. Išlo o to, aby otázky viery, vieroučné zásady, morálne orientácie a zdroje humanizmu boli súkromnou slobodou každého občana. Štát ako mocenská inštitúcia nemá nanucovať predstavu hodnôt a mravných povinností z pozície moci. Kultúrne vojny to však otočili tak, aby sa nerozhodovali občania sami, ale aby im štát zákonom predpisoval, akú morálku majú vyznávať a rešpektovať.
Nebývalý úspech zaznamenali tieto americké dovozy prijatím najnovších zmien v našej ústave, ktoré spájajú pohlavné, rodové a sexuálne otázky s našou národnou identitou. Je to doslova karikatúra našej tradície aj národnej identity. Protirečí jednak našej civilnej tradícii, ktorú sme rozvíjali v štefánikovskej idei česko-slovenského štátu, jednak nášmu zápasu proti komunistickej diktatúre, ktorá potláčala každú inú vieru či svetonázor okrem štátnosocialistického. November ’89 bol zápas za slobodu slova a vyznania, nie za vládu Slova a Cirkvi.
Ficova orientácia na symboliku dubu je groteskná. Robert sa v posledných rokoch presunul z pozície pragmatika na ideológa podivného slovenského tradicionalizmu. Podoba, v akej nám predstavuje slovenské dejiny na cyrilometodejských slávnostiach či na oslavách SNP, je karikatúra. V slovenskej národnej a obrodeneckej mytológii bola vždy symbolom slovanstva lipa, ako opozícia k dubu, ktorý bol predstavovaný ako symbol germánstva. Dub bol symbolom agresivity, hrubej sily, tvrdosti a mužského princípu. Lipa ako národný strom Slovanov vyjadrovala mierumilovnosť, pohostinnosť, vôňu domova a ženský princíp. Pozitívny obraz Slovanov pochádzal od Nemca, filozofa Herdera, ktorý prvý ponúkol idealizovanú historickú úlohu Slovanom. Ani Rusi nemali nikdy dub ako svoj národný symbol, ani ruskí slavianofili – tí sa vymedzovali všeobecne voči Západu. Dub bol v protiklade k pravosláviu, spájal sa s predkresťanskou, pohanskou symbolikou Perúna. Vyzdvihovaním dubu by nás náš nový tradicionalista chcel prifariť vlastne ku Germánom. Alebo z nás urobiť za-dubencov.
Národná, sociálna a kresťanská koalícia, ako ju nazval šéf národniarov Danko, sa rozhorčila nad trúfalosťou mladého umelca a rozhodla sa prijať nový zákon o posvätnosti našich symbolov, nielen štátnych, aj tých cirkevných. Vraj ten umelec znevážil, zhanobil dvojkríž. Našla sa partia rozhorčených zákonodarcov, ktorí navrhli represívny zákon dopadajúci na hlavu tých, čo tieto symboly hanobia. Ani ten najortodoxnejší stredovek nezakazoval karnevalizáciu tých najsvätejších tém a osôb a kresťanské výtvarné umenie je plné parodizácie všetkého, čo sa parodovať dá. Podstatu však vidím inde: mladý umelec nehanobil dvojkríž, ale iba trefne vyjadril, že Slovensko, symbolizované týmto dvojkrížom, je pod taktovkou tejto vládnej koalície doslova v riti. Ak by sa prijal spomenutý zákon proti hanobeniu štátnych symbolov, prvý trest by musel dopadnúť na vládnu koalíciu ako celok.
Tradície, ktoré nám tu ponúka dnešná vláda a strany vládnej koalície, sú zmesou bludov a fanatizmov privezených buď z propagandy amerických konzervatívcov, alebo ruských nacionalistov, pomixovaných v hlavách nových ideológov a vydávaných za našu tradíciu. So slovenskosťou však majú spoločného pramálo.
