Medzi utrpením Ježiša a krásou sobotného rána. Cameron Winter za klavírom valcuje
Prvé sekundy počuť len ticho, hudobník vstupuje na scénu. Potom sa rozozvučí veľký potlesk, trvajúci takmer pol minúty. Tlieskať a nadšene pískať zvykneme až za odmenu – ako vyjadrenie zasiahnutia a vďaky za doručený zážitok. V tomto prípade je potlesk uvítaním niekoho známeho a prejavom očakávania. Každý vie, za kým prišiel.
Cameron Winter má len dvadsaťštyri rokov, ale na scéne je už dekádu. V roku 2016 spoluzaložil skupinu Geese, s ktorou vydal už štyri štúdiové albumy. Pred dvomi rokmi vyšiel jeho sólový debut Heavy Metal. Kapela si vybudovala veľmi oddané nasledovníctvo, veľkú rolu v tom zohrali živelné koncerty a Cameronov „drásavý“ prejav ako lídra skupiny. Na svojej prvej sólovke ustúpil od vŕzgajúceho gitarového zvuku domovského kolektívu a otvoril subtílnejšie registre.
Po stíchnutí úvodného aplauzu sa ozvú tóny klavíra. Celý večerný program je venovaný hlasu a zvuku klávesového nástroja. Cameron prechádza svojím repertoárom a pridáva niekoľko zatiaľ nevydaných skladieb. Mohlo by to pôsobiť tak, že ide o akýsi marketingový ťah. Prehodiť piesne do klavírnych aranžmánov, usadiť rozvášnený dav do pohodlných kresiel a „predať“ mu rovnaký obsah ešte raz v inom šate. Že sa tu deje niečo úplne iné, je veľmi mierne vyjadrenie. Cameronova živá sólovka Live at Carnegie Hall (ku ktorej vznikol aj film Paula Thomasa Andersona) je totiž výnimočný úkaz, neočakávaná nálož a pre štatistikov jedna z platní tohto roka. Minimálne.
Zachytiť zážitok
Americký muzikológ Lawrence Kramer nedávno vydal knihu Experience. Kladie si v nej otázku, odkedy človek začal vnímať a reflektovať to, že mu niečo poskytuje zážitok a istú emocionálnu či estetickú skúsenosť. Homo sapiens mal určite zážitky už dávno, ale predmetom zachytenia a uvažovania sa to stalo až oveľa neskôr. Preto sa Kramer vracia hlboko do dejín, prechádza Petrarcom, Haydnom až napríklad k Billie Holiday. Nezabúda pri tom ani na zasiahnutia prírodnými scenériami, v mysli sa vynorí maľba Caspara Davida Friedricha Pútnik nad morom hmly (okolo 1818) ‒ obraz muža obráteného smerom k horizontu skalnatých hôr berúcemu dych.
Ostaňme však pri hudobnom zážitku. Vieme, že ho reflektujeme. Ale ako? Čo sú tie nástroje? Opísanie harmonickej štruktúry, výnimočnosť stvárnenia či zvuková estetika? Zasadenie do histórie po boku velikánov či ‒ ako sa často v popkultúre deje ‒ vymenovanie podobných osvedčených mien, ktoré sa pri počúvaní diela vybavia, teda tzv. namedropping ako udelenie puncu kvality a zážitku? Nie je to málo? A dá sa to aj inak?
Miesto v dejinách
Začnime tým, že Cameron Winter ‒ či už v kolektíve Geese, alebo sólovo ‒ prináša silný zážitok. Znie to banálne a navyše to isto neplatí pre každého. Autor týchto riadkov to však vnáša ako osobnú premisu podporenú množstvom pozitívnych kritík i ohlasov v osobnom okruhu. Nejaký kvantitatívny základ by sme teda mali.
Pri jednom z tradičných prístupov by mohlo nasledovať, že Winterovi a jeho kolegom sa darí uveriteľný a živelný revival. Že si z dejín bítu, rokenrolu, garážového rocku i folku dokážu vybrať to najrezonujúcejšie a autenticky to spojiť do vlastného výrazu. Teraz by nasledovali všetky tie slávne mená, ktoré úmyselne vynecháme.
