Nedeľná nekázeň: Na hroby nosím kvety pominuteľné ako ja
Narodíme sa bez určenia dátumu minimálnej trvanlivosti. Vieme však, že posledný deň spotreby raz nastane. Pribúdajúce roky zužujú interval, v ktorom môžeme čakať svoju exspiráciu, a mnohé nepriaznivé okolnosti umožňujú dovidieť hrubú čiaru, ku ktorej sa blížime.
Je to hranica, za ktorou chýba krajina, a prehupnúť sa cez ňu je rovnako ťažké pre každého. Delenie na veriacich a neveriacich prestáva byť dôležité. Pred hranicou smrti riešime svoje „něcizmy“, aby sme sa nemuseli odovzdať ničote.
Čo je podstata môjho ja a čo raz z neho ostane? Básnicky povedané, ak teraz „mám dušu“, ako a kam si ju prenesiem, keď už nebudem?
Otázky o pominuteľnosti sa vynárajú najmä v dňoch, keď si ľudia uctievajú pamiatku zosnulých. Na cintoríny prichádzajú s kvetmi, ktoré sú rovnako pominuteľné ako tí, ktorí ich prinášajú. Spomienka na blízkych sa tak spája s uvedomením si vlastnej konečnosti.
Pribúdajúce roky a nepriaznivé okolnosti pripomínajú, že interval, v ktorom môžeme čakať svoju exspiráciu, sa zužuje. Napriek tomu zostáva otázka, čo z nás ostane a kam sa prenesie to, čo nazývame dušou, keď už nebudeme.
