Prečo zakladám skupinu nepriateľov kohézie
Primárnym slovenským záujmom nemôže byť brániť našu národnú obálku za každú cenu, ale pomôcť schváliť európsky rozpočet, ktorý zaplatí to, čo si my sami nikdy nebudeme môcť kúpiť.
Slovensko, podobne ako iné menšie a relatívne chudobné krajiny Európskej únie, hľadí na európsky rozpočet veľmi jednoduchou optikou. Chceme domov priniesť čo najviac – na kohéziu, na poľnohospodárstvo a za čo najjednoduchších podmienok. Doma na Slovensku sa na veci zhodne vláda aj väčšina opozície. V EÚ má zasa Bratislava až šestnásť spriaznených štátov na čele s Talianskom a Španielskom: takzvanú skupinu priateľov kohézie.
Írske predsedníctvo šalamúnsky kombinuje ich požiadavky s tými prichádzajúcimi od „šiestich sporovlivých“ – Nemecka, Rakúska, Dánska, Fínska, Holandska a Švédska –, ktorí žiadali európsky rozpočet okresať. Írsky návrh rozpočtu EÚ na roky 2028 – 2034 škrtá oproti návrhu Komisie 141 miliárd eur, čiže osem percent. Škrty však Dublin neuplatňuje rovnomerne. Fond pre konkurencieschopnosť, z ktorého sa má platiť výskum, obrana a vesmír, prichádza o 13 percent, kým kapitola s kohéziou, poľnohospodárstvom a rybárstvom, ktorej peniaze tečú priamo do členských štátov, len o tri.
Logika je pochopiteľná aj pre tých, ktorí na univerzite neštudovali ekonomickú teóriu „verejnej voľby“. Národná obálka je niečo, s čím sa premiér môže vrátiť z Bruselu a ukázať to doma a v horšom prípade potom zdroje použiť pre domáce politické ciele. Európske verejné statky – od satelitov cez spoločné obranné obstarávanie až po ambiciózne projekty celoeurópskych investícií či výskumu a vývoja – sa národným lídrom predávajú oveľa ťažšie. Ak treba niekde škrtať, ako prvé budú v ohrození práve oblasti, ktoré by dnes mali byť prioritou pre EÚ ako celok.
Vo výsledku to bude zlý obchod pre všetkých – a aj preto Európa potrebuje minimálne spolok skeptikov kohézie, ak nie rovno jej nepriateľov. Ak európsky rozpočet nie je nafukovací, každé euro navyše minuté na kohéziu a poľnohospodárske dotácie je eurom, ktoré nepôjde na európske verejné statky – vrátane tých, ktoré nám doteraz poskytovali Spojené štáty a ktoré si teraz urýchlene musíme obstarať sami.
