Smrť je celkom fajn, pomaly umierať je oveľa horšie, hovorí muž po transplantácii srdca
Jan Škrlant mal desať rokov, keď sa uňho začali problémy so srdcom. V sedemnástich ho po kolapse v posilňovni oživovali približne 35 minút a ako 23-ročný podstúpil transplantáciu srdca.
„Už pred transplantáciou som si povedal, že nové srdce budem milovať. Že ho prijmem za svoje a budem zaň nesmierne vďačný,“ vraví Jan Škrlant.
V rozhovore hovorí aj o tom, aké je dostať elektrický výboj z defibrilátora; prečo sa na transplantáciu tešil, hoci jeho blízki sa báli; ako mu podľa jeho slov pomohlo otužovanie; ale aj o chvíľach, keď uvažoval o samovražde, a o tom, prečo chce dnes žiť ešte aspoň 20 rokov.
Problémy so srdcom sa uňho začali už v desiatich rokoch. „Celé sa to začalo bolesťami na hrudníku. Praktický lekár si s tým spočiatku vôbec nevedel rady. Prečo by desaťročného chlapca malo bolieť na hrudi? Napokon sa zistilo, že mám zápal srdcového svalu, aspoň tak sa to vtedy nazývalo,“ opisuje Škrlant.
Bolo to podľa jeho slov veľmi nezvyčajné, pretože bol ešte malý chlapec. Nikto nevedel, prečo sa to stalo, čo bolo príčinou – či išlo o nejaké prechodené ochorenie, vrodený problém, alebo autoimunitné ochorenie. Ochorenie sa podarilo preliečiť, väčšinu nasledujúceho roka mal však rôzne obmedzenia a nemohol napríklad chodiť na telesnú výchovu.
Približne po roku sa ochorenie vrátilo. „A to už bol v prípade jedenásťročného chlapca naozaj vážny problém,“ hovorí Škrlant.
Lekári preto začali zisťovať, čo je príčinou. Začal chodiť do pražskej nemocnice Motol, ale ani tam presne nevedeli, čo mu je. Mali niekoľko podozrení, napríklad na autoimunitné ochorenie, a nasadili mu liečbu, ktorú by dnes asi nazval experimentálnou.
Dostával kortikoidy a každé tri či štyri týždne chodil do Prahy na infúzie. Problém bol v tom, že vôbec nerozumel, prečo musí užívať všetky tie lieky. Priberal po nich, necítil sa dobre a nikto mu to nedokázal poriadne vysvetliť.
Takto to pokračovalo približne rok, až sa ukázalo, že liečba zrejme nezaberá. Medzitým sa pridali ďalšie komplikácie, konkrétne arytmie a tachykardie. Pri tachykardii sa srdce rozbúši tak rýchlo, že už nedokáže dostatočne prečerpávať krv. Človek môže stratiť vedomie a ide o život ohrozujúci stav.
Až vtedy začalo byť podľa Škrlanta zrejmé, že jeho ochorenie je oveľa vážnejšie. „Alebo mi to možno až vtedy začali lekári otvorene hovoriť, pretože som už mal približne dvanásť rokov. Vysvetlili mi, že moje srdce je vážne choré a raz možno budem potrebovať transplantáciu,“ dodáva.
Prvý záchvat tachykardie, respektíve arytmie, ho zastihol v škole, ale nebol taký silný, aby stratil vedomie. Bolo mu len veľmi zle, mihotalo sa mu pred očami, pravdepodobne bol úplne bledý a srdce mu búšilo ako o život. Vôbec netušil, čo sa s ním deje.
Paradoxne to však preňho bolo do istej miery aj vyslobodenie. Po dvoch rokoch, počas ktorých nikto poriadne nevedel, čo mu je, sa zrazu objavil konkrétny, akútnejší problém, ktorý mohli lekári riešiť. Odviezli ho do Prahy, kde napokon strávil dva mesiace v nemocnici.
Lekári sa opäť snažili zistiť, čo tieto problémy spôsobuje. Nakoniec sa rozhodli implantovať mu defibrilátor – prístroj umiestnený pod prsným svalom, z ktorého vedie elektróda priamo do srdca. Neustále monitoruje jeho činnosť a v prípade, že nastane život ohrozujúca porucha rytmu, dokáže zasiahnuť. Pre Škrlanta to bola paradoxne obrovská úľava.
Predstavte si však podľa jeho slov desaťročného chlapca, ktorý dovtedy hrával futbal, športoval a bol veľmi aktívny. A zrazu nemohol chodiť ani na telesnú výchovu. Bolo veľmi nepríjemné, že sa odlišoval od ostatných detí a nemohol robiť to, čo ony.
Navyše dovtedy – s výnimkou bolestí na hrudníku, ktoré sa pomerne rýchlo podarilo preliečiť – nepociťoval žiadne výraznejšie zdravotné ťažkosti. Až v dvanástich rokoch prišla zásadná zmena. Prvýkrát skutočne fyzicky pocítil svoj problém a zároveň dostal niečo, čo ho pred jeho následkami mohlo chrániť.
