Slovenský antimodernizmus: ako je to naozaj?
Predstava, že Slováci sú konzervatívni dedinskí tradicionalisti, ktorí odmietajú akúkoľvek modernizáciu, je podľa dostupných informácií zjednodušujúce klišé. Skutočný postoj Slovenska k modernizácii a reformám je zložitejší a komplexnejší.
Pri pohľade do dávnejšej i celkom nedávnej minulosti Slovenska možno nájsť viaceré obdobia veľmi rýchlych a radikálnych modernizačných zmien, ktoré sa cyklicky striedajú s rokmi pomalšieho rozvoja. Pre Slovensko je takýto „skokovitý“ vývoj typický, nejde však o slovenské unikum – možno ho sledovať aj v prípade podobných menších krajín na európskej semiperiférii.
Dôvodom je, že od 16. storočia sa všetky európske modernizácie začali v regiónoch pri Atlantickom oceáne a do strednej Európy sa dostávali s určitým oneskorením. Stredoeurópske krajiny na každú vlnu modernizácie zvyčajne reagovali snahou urýchlene modernizovať podľa cudzích vzorov a „dohnať Západ“, kým nenarazili na limity dané konzervativizmom, odporom samotnej spoločnosti a dobovými ekonomickými možnosťami.
Slovensko evidentne zažilo rýchlu, radikálnu a všestrannú modernizačnú a reformnú vlnu naposledy medzi rokmi 1989 – 2010. Týkala sa ekonomiky, politického režimu, štátoprávneho postavenia i zásadnej medzinárodnej orientácie.
Ak sa v istom momente objavila únava z reforiem a snaha o zvoľnenie tempa, je to úplne prirodzené. Deje sa to po každej revolúcii. Vždy po nich nasleduje určitá forma „kontrarevolúcie“ – často vítaná tými istými ľuďmi, ktorí pôvodne podporovali revolúciu alebo radikálnu reformu, no začali z nej byť unavení a sklamaní.
Nová moc navyše musela otupiť radikalizmus a nájsť kompromis so zástancami starých pomerov, ktorí sa prípadne po čase dostali opäť plne alebo čiastočne k moci – a pokiaľ mali rozum, snažili sa zachovať časť revolučných zmien, ktoré sa ukázali ako nevyhnutné a prospešné. Máloktorá revolúcia zvíťazila vo svojej čistej a radikálnej podobe.
Potreba ďalšej modernizačnej vlny
Z tohto pohľadu je pokles reformného úsilia na Slovensku niekedy po roku 2010 pochopiteľný. Na druhej strane však platí, že v tomto momente už Slovensko potrebuje ďalšiu vlnu modernizácie, a teda aj reforiem.
Posledných desať rokov sa totiž ekonomický rast viditeľne spomalil. Život na Slovensku určite nie je biedny a bezperspektívny, má aj množstvo pozitív, no napríklad ešte v roku 2012 bolo Slovensko z hľadiska HDP na obyvateľa treťou najbohatšou postsocialistickou krajinou v EÚ (po Slovinsku a Česku) a odstup od Českej republiky bol vtedy minimálny. Slovenské nominálne HDP na obyvateľa bolo vtedy 93 percent českého.
Súvislosti
Aby na Slovensku bolo možné realizovať úspešnú novú vlnu modernizácie, nedá sa opierať len o „modernistov“. Úspešný reformný proces vyžaduje ak nie priamu podporu, tak aspoň pasivitu a nekladenie odporu zo strany „konzervatívcov“.
