Hlinkov vzorec vzdoru a krvi vyhráva na Slovensku voľby dodnes, vraví historik Anton Hruboň
Andrej Hlinka sa narodil 27. septembra 1864 v Černovej pri Ružomberku. V roku 1905 spoluzakladal Slovenskú ľudovú stranu, neskôr známu ako Hlinkova slovenská ľudová strana. Zomrel 16. augusta 1938, krátko pred vyhlásením slovenskej autonómie.
Anton Hruboň (37) je slovenský historik a pedagóg Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela. Venuje sa moderným dejinám, politickému radikalizmu či obdobiu slovenského štátu. Je autorom monografie o Alexandrovi Machovi a kníh Mýtus a kult Jozefa Tisa či Slovenský štát v nás.
V novej knihe upozorňuje, že nejde o Hlinkov životopis, ale skôr o pohľad na politika ako mýtus, ktorý sa v jeho prípade nezačal tvoriť až po smrti, ale už za jeho života. Tento mýtus má dve podoby – martýrsku a rebelskú, čo má vystihovať aj názov knihy Vzdor a krv.
Podľa Hruboňa ide o matricu – symbolickú štruktúru, ktorú Hlinka zaviedol do politiky, čerpal z nej politický kapitál a prežila ho až dodnes. Hlinkov osobný príbeh je pozoruhodný v tom, že až do černovskej tragédie 27. októbra 1907 bol síce politikom relatívne známym v slovenskom národnom prostredí, ale táto udalosť sa stala zásadným zlomom v jeho kariére aj v celom slovenskom národnom hnutí vo vtedajšej rakúsko-uhorskej monarchii. Vytvorila základ, od ktorého sa potom slovenská politika v ďalších dekádach mohla odraziť, projektovať doň národné krivdy, vzdor voči autorite či rebéliu. To sa potom prejavovalo aj v prostredí Československej republiky, už v podmienkach slobodnej demokratickej súťaže.
Hoci kniha nie je klasickým životopisom, predchádzala jej bádateľská práca historika. Hruboň nehovorí, že by našiel zásadné faktografické objavy, kniha je skôr interpretačná. Zaujali ho však záležitosti týkajúce sa 90. rokov, spojené s návratom Hlinku do verejného priestoru, obzvlášť hľadanie jeho tela po páde komunistického režimu. Mauzóleum v Ružomberku bolo znovuotvorené v roku 1991 – tam, kde bol Hlinka pochovaný v roku 1939, keď boli jeho telesné pozostatky prenesené z pôvodného miesta na ružomberskom cintoríne –, ale telo tam nebolo. Pri prechádzaní dobovej tlače a súkromnej korešpondencie ho zaujalo, aké príbehy a legendy vznikali okolo toho, kde Hlinka môže byť pochovaný.
Hruboň rozdeľuje hodnotenie Hlinku na dve roviny – ľudskú a politickú. Andrej Hlinka bol všeobecne rešpektovaný už počas života, ale nebol osobnosťou spájajúcou, naopak, bol silne polarizujúci. Mal celé kompendium pozitívnych aj negatívnych charakterových vlastností. Dokázal mobilizovať, magnetizovať ľudí a prinášať pozitívnu emóciu do slovenskej politiky, na druhej strane bol strašne panovačný a veľmi výbušný. Ak by sa mu človek z akýchkoľvek dôvodov znepáčil, nechcel by byť v jeho nepriazni.
Čo sa týka politiky, bol človekom politickým doslova a do písmena, hoci bol povolaním katolícky kňaz. V 20. a 30. rokoch bolo úplne bežné, že sa kňazi angažovali v politickom živote. Jeho roly sa prelínali, miešalo sa tam svetské so sakrálnym. V spomienkach jeho súčasníkov aj v prácach historikov sa uvádza, že bol veľmi ľudovým kňazom, vedel byť v kontakte s ľuďmi, čo využíval aj v politike. Historik Roman Holec o ňom napísal: „Dobré víno, karty a vtip a spoločenský šarm k nemu patrili rovnako neodmysliteľne ako sutana, dôstojný zjav a ideový konzervativizmus.“ Nebol to filozof či mysliteľ, ale mal politický talent. Dnešným jazykom: išla mu kontaktná kampaň.
