Čo je najťažšie na humanitárnej práci?
Pri návrate do Kyjiva po dvojtýždňovej dovolenke v Bratislave som prežila pocit, ktorý sa nedá opísať inak, než ako objatie rodiny. Návrat po dlhej a vyčerpávajúcej zime, v prostredí, kde sa čas zdá byť stlačený, bol ako návrat do teplého svetra, ktorý vás púta k pravému domovu. Kyjiv, mesto so štvormiliónovou populáciou, je známe svojím neochvejným tempom a pulzujúcim životom, ktorého tlak na výkon a zhon môže byť oslabujúci.
Po dvoch týždňoch sa znova vraciam do tohto naoko dynamického prostredia, kde šesťprúdové cesty sú zaplnené ľuďmi, ktorých rýchlosť niekedy pripomína orientálny kalendár. Je to mesto, ktoré má neodvratný pocit naliehavosti, a toto všetko trochu zasahuje aj do mojej pohody. Nedávny incident, keď mi rýchlo spadlo slúchadlo na schodoch do metra, bol dokonalým príkladom. Piati okoloidúci na mňa zakričali, aby som sa hneď vzchopila, ako keby akékoľvek spomalenie bolo priam nedostatočné. Takéto malé momenty zvyšujú pocit sústavného stresu, ktorý v Kyjive zažívam.
Avšak, hoci je Kyjiv miestom, kde sa stretáva radosť so starosťami, jeho čaro ma stále láka. Teším sa na návrat k priateľom, rodine a všetkým, ktorých milujem. Budem musieť čeliť výzvam, ktoré humanitárna práca so sebou nesie, najmä tým, ktoré pramenia zo zjavných obmedzení, ktoré mám ako dobrovoľník. Pochopenie bezmocnosti, ktoré nielenže stláča psychológiu, ale aj narúša prácu, je niečo, s čím sa musím vyrovnávať každý deň.
Humanitárna práca si žiada osobitný pohľad, a zmes emócií, ktoré zažívam, je obohacujúca a súčasne aj zložitá. Čelíme situáciám, kedy sa zdá, že vplyv, ktorý máme, je zanedbateľný. To je ten najťažší aspekt – ak si uvedomíme, že nevždy môžeme reagovať na krízové situácie tak, ako by sme chceli. Niekedy nám zostáva iba byť prítomní a poskytnúť podporu, aj keď to znamená dostávať sa k emocionálnemu vyčerpaniu.
V tomto prostredí plnom chaosu si často pripomínam duchovný význam pomoci iným. Pochopenie, že nie každý môže nájsť záchranu, a že mnohé situácie sú mimo našich schopností, ma núti prehodnocovať svoj prístup. Som presvedčená, že vyrovnanie sa s pocitom bezmocnosti je základným kľúčom pre úspešnú humanitárnu prácu. Táto práca nie je len o činoch, ale aj o emocionálnej odolnosti a schopnosti prežiť v problémoch, ktoré sú nám niekedy priradené.
Nakoniec, aj keď ma Kyjiv môže vyčerpávať, teší ma, že tu môžem byť pre ľudí, ktorí to najviac potrebujú. Zostáva nádejou pre mňa aj ostatných, ktorí sa snažia prispieť, aj keď vedia, že nie vždy sa dajú veci ovplyvniť tak, ako by sme si priali. Vyrovnanie sa s náročnosťou a bezmocnosťou v našich snahách o pomoc iným je neoddeliteľnou súčasťou tohto procesu a som hrdá na to, že som jeho súčasťou.
