Slovensko musí vypnúť algoritmus istoty a nájsť algoritmus odvahy
Slovensko má za sebou ťažké historické obdobia, ako sú tatársky vpád, turecká nadvláda, maďarizácia, fašizmus a komunizmus, no súčasné výzvy spojené s eurofondmi môžu byť ešte kritickejšie. Tieto slová majú zmysel posúdiť prevažujúcu tendenciu, ktorá nám bráni rozvinúť náš skutočný potenciál.
V hodnotení umelca sa uvádza, že napĺňanie očakávaní iných môže byť pre jeho tvorbu fatálne. David Bowie, v dokumentárnom filme „Inspirations” z roku 1997, tvrdil, že práve v týchto momentoch zvyčajne vznikajú jeho najhoršie diela. Tento prístup mu umožnil nielen trvať na svojej autenticite, ale aj formovať si vlastné publikum. Nielen Bowie bol jedným z umelcov, ktorí sa vyhýbali prispôsobovaniu sa vkusu publika, ale aj mnoho ďalších, medzi ktorými nájdeme Joni Mitchell, Phil Collins, Kate Bush či Deža Ursinyho.
V 80. rokoch bolo prirodzené, že mnohí umelci tvorili piesne z vnútorných impulzov, riskujúc svoj úspech alebo jeho absenciu. Tak ako veľké mená histórie hudby ako Beatles a Miles Davis experimentovali so zvukmi a štýlmi, mnohí z nás na ich tvorbe vyrastali. Práve cez takéto dielo sme formovali svoj vkus a názory. Prvý raz som sa stretol s týmito hudobnými ikonami prostredníctvom poľského rádia, kde som počúval zásadné albumy, ktoré ešte oficiálne nevyšli, a objavil umelcov, ktorých mená dnes poznáme po celom svete.
Pamätám si, ako v roku 1987, keď som mal pätnásť, som počul album Marca Almonda „Mother Fist and Her Five Daughters”. Tento milník v mojej hudobnej ceste ma ovplyvnil dodnes, rovnako ako jeho koncerty, ktorých sa s radosťou zúčastňujem. V rovnakom roku vydala Suzanne Vega album „Solitude Standing”, ktorý sa preslávil taktiež. Dnes, v súčasnosti, kde vieme, že umelci si často robia prieskum vkusu verejnosti predtým, ako väčšie alebo nové dielo zverejnia, sa dostávame do pozície, kde sa umenie bledne na svojej autentickosti.
Moderné algoritmy umelej inteligencie na sociálnych sieťach a v hudobnom priemysle prakticky eliminujú element prekvapenia. Rozhodovať o tom, aké piesne si poslucháči vypočujú na základe ich predchádzajúcich preferencií alebo podľa ich interakcií, neguje fundamentalitu objavovania nového. Takto nemáme možnosť nájsť skutočné umelecké skvosty, ktoré by mohli obohatiť našu kultúru.
Teraz,koľko z týchto dôležitých aspektov v umení a kultúre nasledujeme v našich vlastných vnútorných bojoch? Keď prichádza na otázky odvahy a inovácie, Slovensko by malo získať odvahu, kontemplovať a povedať „dosť”. Je čas nájsť algoritmy, ktoré nás posunú ďalej, nie tie, ktoré nás len udržujú v istotach. Smerujme k ich aktivovaniu, k umeleckému prerodu prístupov, ktoré nám ponúkajú nové perspektívy a výzvy. Konečne, v umení, ako aj vo svete, je potrebné obnoviť odvahu a preceniť, čo nám tieto hodnoty môžu ponúknuť.
