Politická kríza vo fonde pre umenie
Fond na podporu umenia (FPU) sa ocitol v ťažkej situácii, keď sa nedávne kontroverzné rozhodnutia jeho poroty ukázali ako debakl v očiach verejnosti. Nový prístup, ktorý mal zaručiť efektívnejšiu podporu umenia, sa vyvinul v chaos, keď sa ukázalo, že niektoré z predbežne schválených trojročných zmlúv sa v skutočnosti nemohli zrušiť kvôli platným zákonom. Tento zvrat situácie viedol k podpísaniu dodatkov, ktoré nakoniec zaistili, že niektoré festivaly obstáli, no povesť fondu sa mýli neprekvapilo – vedenie FPU a ministerstva kultúry pod vedením Matúša Oľhu išlo ruka v ruke s perturbačnými prvkami krajnej pravice.
Táto zložitá situácia sa ešte zhoršila, keď poroty rozhodli o udelení nuly niekoľkým organizáciám, ako Galérii mesta Bratislavy, Východoslovenskej galérii a Divadelnej Nitre. Na druhej strane, Pochod za život, ktorý otvorene diskriminuje queer a trans komunity, obdržal 40 000 eur. Takéto rozdiely v podporovaných projektoch vyvolali otázku, aké kritériá vlastne riadia rozhodovanie týchto porôt.
Historický pohľad na členov poroty poodhaľuje niektoré neúprosné súvislosti. Mnohí z nich, ako Pavol Holeštiak, naozaj majú zázemie, ktoré stojí za zamyslenie – jeho podiel na rozvoji parašutizmu v krajine nie je presne to, čo by sa dalo považovať za umeleckú odbornosť, ktorú by mali členovia poroty vlastniť. Tieto otázky sú umocnené vypovedaním, že podľa niektorých porotcov umenie, ktoré vytvárajú a prezentujú spomínané dotknuté inštitúcie, je bezcenné.
Na zodpovednosť za tieto rozhodnutia by sme nemali zabúdať pamätať. Mená ako Andrej Gernát, Daniel Mališ, Eva Sisková a Ľuboš Olejník by mali byť vyvolávané v kontextoch, ktoré nesúvisia iba so súčasnosťou, ale aj s budúcnosťou kultúry na Slovensku. Bude zaujímavé sledovať, ako budú tieto jedinci, ktorí sa podieľajú na financovaní a podporovaní umeleckých projektov, reagovať na rastúci hnev kultúrneho sektora.
V súčasnej diskusii o kultúrnej politike a podpore umenia je nutné sa pýtať, akú budúcnosť vidíme pre slovenskou kultúru. Ak je FPU vedené logikou, ktorá podporuje ideológie obmedzujúce umeleckú slobodu v mene sociálnych normálu, ako by sa malo kultúrne pole reformovať? Tento stav prináša určité obavy a viesť k zamysleniu.
