Vitajte v novej ére absurdity
V súčasnej dobe, kedy sa svet pohybuje v chaotických a postpravdivých narratívoch, sa umenie opäť uchyľuje k dramatickým metaforám s cieľom zachytiť a sprostredkovať realitu, ktorá sa zdá byť čoraz menej uchopiteľná. Svedectvami o vojnách a inými šokujúcimi udalosťami sa umelci snažia reagovať na situácie, ktoré sa zdajú byť presýtené absurdnosťou.
Moje prvé kroky do Bratislavy sa viažu na rok po tragickom auguste 1968, kedy sa mi naskytla jedinečná príležitosť vidieť predstavenie „Čakanie na Godota“ od Samuela Becketta. Hra, ktorá sa hrala v legendárnom Divadle na Korze, sa stala kultúrnym fenoménom a generálnym manifestom tej doby. Prvá inscenácia v tomto skromnom prostredí, v bývalom Bristol bare, hostila hercov ako Marián Labuda a Stanislav Dančiak, pod režisérskou taktovkou Vlada Strniska, pričom Milan Lasica bol jeho spolurežisérom. K divadelnej podobe prispeli aj dramaturg Martin Porubjak a scénograf Milan Čorba.
A hoci sa text Becketta zrodený v povojnovom období už pred šesťdesiatymi rokmi dostával do popredia v iných krajinách, v Československu našiel ideálne podmienky. V čase okupácie vojskami Varšavskej zmluvy sa i pojem „po vojne“ stal pre mnohých našich občanov veľmi relatívny. Odpor proti okupácii sa prejavil nie len ako verejné protesty, ale aj ako zápas s pocitmi beznádeje a nezmyselnosti, ktorými sa zaoberal aj tento dramatický žáner.
Nebolo to však len fenomenálne „Čakanie na Godota“, ktoré sa v tom čase stalo zrkadlom spoločenskej situácie. Peter Karvaš sa odvážil zachytiť nátlak totalitného režimu vo svojej hre „Absolútny zákaz“. Názov sa nielen stal metaforou represie, ale cenzúra naň najmä rýchlo reagovala. Jeho premiera a jediná repríza patrí k nástrojom, ktoré viedli k takmer dvadsaťročnému vymazaniu mena Karvaša z kultúrneho diskurzu.
Zatiaľ čo divadlo, ako v prípade „Čakania na Godota“, malo dočasnú slobodu, celkový kontext a ochota umelcov čeliť cenzúre ukázali, ako dôležité je uchovávať kultúru a umenie ako prostriedok na prežitie a vyjadrenie individuálnych aj kolektívnych pocitov. Táto etapa tak oslabila moc straníckych cerberov v umení len na istý čas, kedy sa nedalo čeliť nekontrolovanému nátlaku a obmedzeniam.
Umění sa vracia k svojim koreňom v ťažkých časoch ako súčasť odolnosti voči absurdite reality, a ponúkajú nový pohľad na náš svet, ktorý neprestajne prechádza krízami a premenami. Tak sa stáva umenie mostom, ktorý nás spája so skutočnosťou, aby sme sa mohli zapojiť do debaty o našich a zdieľaných osudoch.
